Poznáte to. Ťahá vám na tridsať. Ste po škole, máte celkom dobrú prácu, možno dokonca zvažujete hypotéku. Máte partnera, psa aj mačku. Ste v tom veku, keď sa všetci vaši rovesníci ženia a vydávajú.

Kamarátky sa vám na svadbe snažia hodiť kyticu. Rodičia sa vás pýtajú, kedy konečne budete mať svadbu aj vy, dožadujú sa vnúčat.

Kolegyne vám po návrate z dovolenky potľapkávajú vaše vyžraté brucho a nadšene sa pýtajú, či sa teda konečne podarilo (hoci ste nespomínali, že by ste sa o niečo snažili). Cynicky odpovedáte, že ste iba tučná a nastáva trápne ticho.

Odkedy ste sa prvýkrát v puberte odvážili vysloviť svoj názor na svoje vlastné telo a budúcnosť, stále sa opakuje rovnaký scenár. Kamarátky-matky, staršie ženy, príbuzní a čo je najbizarnejšie – cudzí muži, vám vravia, že vás to prejde. Že vám začnú tikať biologické hodiny. Že ste príliš mladá. A keď už nie ste príliš mladá, tak neviete, o čom hovoríte.

Ženou som sa stala až po pôrode, povedala slovenská herečka pre akýsi časopis, ktorý som zahliadla v novinovom stánku. Nekúpila som si ho, takže som sa nedozvedela, čím bola pred pôrodom a môžem len hádať: bytosťou bez identity?

Zdá sa, že v očiach mnohých ľudí ženu definuje materstvo.

Určite nebudem preháňať, keď poviem, že materstvo je pre chod sveta nevyhnutné. Teším sa z detí v rodine, tehotné kamarátky obránim aj vlastným  telom, neznámu ženu s úsmevom pustím sadnúť, pomôžem s kočíkom.

Nemyslím si však, že žena, ktorá nie je matkou, je menej žena.  Nie každá sa túži stať matkou. Nie každá z nás v materstve vidí zmysel života. Samozrejme, že keď už dieťa máte (nebudeme si klamať, mnohé z nás svojho potomka neplánovali, no prišiel), hormóny to za vás zariadia a vo väčšine prípadov to zvládnete.

Každá žena, ktorá sa musela boriť s problémami, sama so sebou a nedajbože ešte s popôrodnou depresiou, aby zvládla priviesť na svet dieťa, ktoré vlastne nechcela, si zaslúži ten najväčší obdiv (a podporu spoločnosti, ale to je už iný príbeh).

Je obdivuhodná, silná a úžasná. Ako napokon každá matka, ktorá svoju rolu prijala, bez ohľadu na to, či svoje dieťa pôvodne chcela alebo nie. Ak svoju rolu neprijala, aj tak je to v poriadku, pretože je to jej vec.

No a potom sú ľudia, ktorí nechcú mať deti a ani ich nemajú. Pri mužoch akoby sa to tolerovalo o trochu viac, možno aj preto, že majú na rozhodnutie viac času a deti dokážu splodiť aj vo vyššom veku.

Ženám však tikajú hodiny. Alebo aspoň sa tak hovorí. Alebo si to povedzme tak, ako to je v skutočnosti: žene sa patrí mať deti. Načo ti je maternica, keď z nej bude suchá slivka? Načo sú ti prsia, keď z nich nebude nikto piť?

Ženské telo je pre spoločnosť dôležité, je to, takpovediac, verejný majetok. Ak ho žena nechce dať v prospech spoločnosti, znamená to, že je sebecká. Určite je to sociopatické monštrum, ktoré nenávidí deti. Je muž, ktorý sa rozhodol nemať deti, nezrelý? Prejde ho to, keď stretne tú správnu?

Opýtala som sa na to niekoľkých ľudí, ktorí sa, rovnako ako ja, dobrovoľne rozhodli nemať deti.

Koľko máš rokov a aké je tvoje povolanie?

Lipinka: 29, digital marketing director

REM: 28, školstvo – výskum – umenie.

Zemislava: 28, školstvo, szčo

eM: 29, PR

Az:  25, školstvo

IU: 25, umenie

Kedy si prišla na to, že nechceš mať deti?

Lipinka: Cca na výške.

REM: Už v detstve.

Zemislava: Nikdy som necítila, že by som deti chcela a mala mať.

eM: Počas puberty.

Az: Niekedy v detstve, keď som namiesto bábik kočíkovala mačiatka a nebavilo ma hrať sa s ostatnými dievčatami na rodinu s bábikami.

IU: Asi na druhom stupni základnej školy. Mala som spolužiačku, ktorá si ako dvanásťročná začala do mobilu nahrávať obrázky bábätiek a ukazovala ich všetkým v triede. Väčšina dievčat sa išla roztopiť od ojkania a achkania, vo mne obrázky vyvolávali skôr žalúdočnú nervozitu. Vtedy som si prvý raz uvedomila, že niečo so mnou asi „nie je v poriadku“. Zostalo mi to dodnes, nikdy neviem, ako sa mám správať, keď mi kamarátky ukazujú fotky už svojich detí (a ultrazvukov už vôbec nie, prečo tie vôbec niekto ukazuje?). Neviem sa z toho úprimne tešiť. V prítomnosti detí sa celkovo správam nemožne.

Prečo nechceš mať deti?

Lipinka: Priznám sa, som sebec a rada si riadim život po svojom, neznášam zmeny a neplánované udalosti.

REM: Nemám potrebu mať v sebe nič živé, čo by bolo z mojej vlastnej krvi. Čo iné okrem takejto túžby by ma malo k tomu presvedčiť? Možno si raz dieťa adoptujem, keď vyhodnotím, že mu dokážem dať dobrý život. Neviem, možno nás má táto preľudnená planéta už dosť, tak niektorým z nás tento rozmnožovací pud prestal fungovať. Srandujem, som si istá, že aj v minulosti boli ženy, ktoré deti nechceli, akurát sa ich na to nikto nepýtal.

Zemislava: Nikdy som v podstate nemala pocit, že by som deti mala mať, nezmenilo sa to ani s pribúdajúcimi rokmi, stabilnou prácou a s životným partnerom, a nemyslím si, že sa to niekedy vôbec v budúcnosti zmení. Nikdy som ani nemala pozitívny vzťah k deťom, nemám ich rada, nie sú mi sympatické a sú ľudia, ktorí sa pri pohľade na deti rozšušlavejú a idú ich „zjesť“, no ja nemám žiadne emócie, keď vidím deti.

eM: Tých dôvodov je viacero. V prvom rade som nikdy nemala pocit, že deti sú to, čo chcem, nemám k nim žiadny vzťah, predstava, ako budem na kolenách hojdať nejakého drobca a čítať mu, vo mne nevyvoláva nič pozitívne. Neskôr sa k tomu pridávali ďalšie dôvody, ako napríklad obava, že nasledujúcej generácii odovzdávame svet v čoraz horšom stave a naše deti sa budú musieť vyrovnávať s mimoriadne náročnými ekologickými a z nich plynúcimi aj spoločenskými výzvami. A tiež presvedčenie, že súčasný svet nepotrebuje ďalšie „hladné krky”. Posledným dôvodom, ktorý sa objavil najneskôr je to, že si z istých príčin nedokážem predstaviť absolvovať tehotenstvo a pôrod (obzvlášť nie v slovenskom pôrodníckom systéme).

Az: Je mi to veľmi proti srsti. Mám pocit, akoby išlo a nejakého „predátora“ vo mne, ktorý ma stojí fyzické zdravie, pravdepodobne aj psychické, čas, peniaze a prebdené noci. Pri myšlienke, že by sa mi hormóny ešte raz zbláznili (puberta stačila) ma striasa. Úprimne, aj keď to možno vyzerá ako sebecká voľba, nehanbím sa za to. Myslím, že je sebeckejšie mať deti, ak človek vie, že sa týchto veci nevie vzdať a nevie sa obetovať. Ja to neviem a priznávam si to. Pri predstave, že by som mala niekoho, kto je na mne úplne závislý, sa mi točí hlava. A pri predstave kojenia – to radšej, neviem. Stanem sa tvárou Durexu 😀

IU: Necítim sa na to. Neviem si predstaviť, že by som niekedy mala mať deti, nejako sa to „bije“ s mojím vnútrom. Okrem toho, keď zo všetkých strán počúvam, akí k sebe ľudia dokážu byť odporní, ako neisto vyzerá naša budúcnosť, keď vidím, koľko nebezpečných hlupákov tu žije, nemám chuť priniesť sem nového človeka. Ľudí je aj tak už viac než dosť. No a ešte sa desím tehotenstva a pôrodu. Z nejakého dôvodu som si kedysi pozrela viacero videí pôrodov a vystrašilo ma to na smrť. A rodiť na Slovensku? Nie, ďakujem.

Čo na to tvoj partner?

REM: Zmieril sa s tým. Povedala som mu to rovno. Ak chce mať deti, bude si musieť nájsť partnerku, ktorá mu toto želanie splní a hoci ho veľmi ľúbim, chápem, že je to pre niekoho v živote veľmi dôležité. Nebudem nikoho nútiť, aby takéto závažné životné postoje menil len preto, aby mne urobil radosť, ja sama by som to pre nikoho nespravila.

Lipinka: Partnera už nemám, možno aj pre toto.

Zemislava: Môj partner to cíti úplne rovnako a v každom mojom rozhodnutí ma podporuje.

eM: Je na tom rovnako.

Az: Podporuje ma a povedala som to hneď na prvých spoločných stretnutiach. Nikdy by mi to nevyhodil na oči, ak by sa náhodou „podarilo“, podporuje aj prerušenie potenciálneho tehotenstva. Táto podpora je pre mňa veľmi dôležitá, pretože by som nevedela žiť s niekým, kto má na takú zásadnú tému protichodný názor.

IU: Cíti to rovnako. Ak niekedy budeme chcieť vychovať dieťa, adoptujeme si ho. Na svete je predsa veľa detí, ktorým chýba rodičovská láska, tak prečo ňou nezahrnúť ich? Keby sa z toho dieťaťa náhodou vykľul grázel, mohli by sme povedať: to predsa nie je naše dieťa! (Žart.)

 

Ako to vníma tvoje okolie?

Lipinka: Tým, že nemám partnera, som v úplne inej pozícii, predtým to bolo dohováranie a snaha zmeniť môj názor.

REM: Zakaždým dostanem prednášku. Už mám 28, tak zriedkavejšie počúvam, že som ešte mladá. Špecialista v tomto smere je môj krstný otec, ktorý je taký chrobák truhlík a vie všetko najlepšie. Sranda, že chlapi to buď vôbec neriešia, alebo ma rovno obvinia z toho, že som ešte sprostá alebo že vymýšľam. Podotýkam, že som dospelá zarábajúca samostatná žena s treťostupňovým vzdelaním, ľudia však majú stále potrebu vysvetľovať mi, že neviem, kto som a čo chcem. Proste to, že odmietam prijať svoju „ženskú rolu“, je pre niektorých ľudí absolútne nepochopiteľné a prisudzujú to akejsi postpubertálnej rebélii alebo čomu. O internetových diskusiách asi ani netreba hovoriť.

Zemislava: Túto tému väčšinou s ľuďmi neriešim, rodičia rešpektujú moje rozhodnutia, no s ľuďmi aj zvyškom rodiny o tom väčšinou odmietam diskutovať, nie je to niečo čo s niekým iným (okrem partnera) potrebujem riešiť a názor od iného človeka ma nijak nepresvedčí, takže to nemá zmysel. Ale samozrejme, počúvam komentáre typu „veď to ťa prejde“, „uvidíš keď budeš staršia“ a podobne.

eM: Rodičia sa tvária, že túto informáciu nepočuli, blízke kamarátske okolie to väčšinou akceptuje, aj keď sa nájde stále dosť poznámok o tom, ako ma to raz prejde. No a pár dobrákov mi rado predostiera moje budúce depresie, opustenosť a ľutovanie tohto rozhodnutia, lebo deti sú pre nich zjavne hlavne na to, aby sa necítili v starobe sami.

Az: Z okolia je veľký tlak. Hlavne ženy v rodine – mama, stará mama a podobne. Dokonca aj staršie kolegyne v práci. Od rovesníčok tiež, hlavne od tých, čo už deti majú. Ale som nesmierne rada, že poznám ženy (aj mužov), ktorí to nielen akceptujú, ale aj podporujú. Myslím si, že je dôležité mať pocit, alebo vedieť, že v tom nie ste sami.

IU: Klasika: to sa ešte zmení, si nedospelá, vyrastieš z toho, si hlúpa. A ešte gól: „ale ja chcem vnúčatá!“

Ako vnímaš argument, že nemať deti je sebecké?

Lipinka: Nie je sebecké rozhodnúť sa, že niekoho, kto sa o to dobrovoľne nehlási, privedieme na svet? Nie je sebecké chcieť posunúť svoje gény a podobu na niekoho – narcizmus? Všetci sme trochu sebeckí a máme na to svoje dôvody.

REM: Čo môže byť sebeckejšie ako rozmnožovanie? Rozmnožovanie je základný životný prejav živého organizmu. Cieľom rozmnožovania je prežiť ako druh. Ak túžite po dieťati, je to volanie prírody, nie prejav morálnej nadradenosti. Rozmnožiť sa vie aj kvasinka. Človek môže tvoriť aj iné hodnoty ako sa donekonečna replikovať. Jedna zložka môjho povolania spočíva v tom, že učím mladých ľudí veci, vďaka ktorým sa uživia, to nie je dostatočná služba spoločnosti? Je dôležitejšie umožniť neexistujúcim deťom, aby sa narodili alebo sa postarať o tie existujúce? Logiku pro-life hnutia považujem za zvrátenú. Ak chcete niečo spraviť pre spoločnosť, tak pomôžte deťom v problémoch, slobodným matkám, mladým rodinám, spolupracujte s charitou, mimovládkami zastupujúcimi štát tam, kde na ľudí serie, poskytnite svoje know-how a pomôžte niekomu v živote sa uchytiť. Keď chcete ženám upierať právo rozhodnúť sa o vlastnom živote, tak nie ste dobrý kresťan, ale tupé, zlomyseľné hovädo. Ak chcete byť dobrým človekom, prestaňte sa ďalekohľadom pozerať do cudzej spálne a začnite pomáhať tam, kde treba.

Zemislava: Nemám pocit, že by na tom bolo niečo sebecké, práve mám pocit, že ľudia, ktorí majú deti, ich väčšinou majú zo sebeckých dôvodov. Či už preto, lebo nevedia inak zachrániť vzťah, alebo preto, lebo potrebujú po sebe „zanechať“ nejaký materiálny odkaz, alebo len preto, že ich veľmi chcú, prípadne sa boja zostať sami v neskoršom veku alebo sa o niekoho potrebujú starať. Myslím si, že nemať deti je jedno z najmenej sebeckých rozhodnutí (nehovoriac o ekologickom pohľade na problematiku – planéta je stále viac preľudnená, a zásob potravín a vody je stále menej).

eM: Nijako ho nevnímam, ľudia veria rôznym blbostiam.

Az: No lebo argument „mám deti, aby sa o mňa v starobe mal kto postarať“ je oveľa menej sebecký.

REM: Koľkí z tých ľudí odložených v domovoch dôchodcov majú deti? Predsa skoro všetci. Vaše deti chcú mať vlastný život, to, že ich máte, nezaručuje, že sa o vás postarajú.

IU: Ja to vnímam skôr naopak. Vďaka môjmu „sebectvu“ budú mať vaše deti viac priestoru na sebarealizáciu a menej konkurencie :-). Z ekologického hľadiska to tiež určite nie je sebecké.

Ako sa cítiš, keď ti niekto povie, že ťa to prejde?

Lipinka: Hej, hej, aj cestovanie ma prešlo (sarcasm detected)… Pred pár rokmi ma to dosť rozhnevalo, pretože ja sa snažím vyhýbať tomu, aby som zasahovala iným do života. Teraz to už proste ignorujem, prípadne sucho skonštatujem. Nasleduje žiadosť o zmenu témy, pri kamarátoch aplikujem otázku, kedy bude ďalšie. Zaberie a mám pokoj.

Zemislava: Kedysi som na to reagovala podráždene a snažila som sa vysvetliť, prečo deti nechcem, no už sa len na tom smejem a zmením tému. Iní ľudia takéto rozhodnutie väčšinou nechápu a presviedčať sa o vzájomnej pravde nemá zmysel. Ale áno, aj táto téma väčšinou z ľudí spraví psychológov a tí sa potom následne snažia analyzovať, prečo to vlastne nie je v poriadku.

REM: Vycúvam z debaty, toto je slepá ulička.

eM: Otrávene.

Az: Želám si, aby dotyčného prešiel parný valec. A tiež si želám, aby ľudia pochopili, že myslieť si môžu, čo chcú, ale je to moje telo a môj život, a na to nemajú právo vyjadrovať názor, pokiaľ sa nepýtam, alebo pokiaľ nie sme v nejakom vzťahu, ktorý by to umožnil.

IU: Zle. Ale čím častejšie to počúvam, tým menej sa ma to dotýka. Stále však nechápem, prečo majú ľudia potrebu riešiť život a rozhodnutia niekoho iného. Nemajú dosť svojich starostí? Každý nech má toľko detí, koľko chce.

Ako by si sa zachoval(a), keby si predsa len otehotnela (alebo by otehotnela tvoja partnerka)?

Lipinka: Neviem, nie som v tej pozícii. Každopádne by záležalo aj na partnerovi. Snažím sa tomu však vyhýbať.

Zemislava: Dieťa by som si pravdepodobne nechala.

REM: Dieťa by som si asi nechala. Nepochybujem o sile biologických mechanizmov, určite by som to nejako zvládla, ale načo sa do takej situácie vôbec dostávať, keď si to neprajem.

eM: Ťažko to odhadnúť, ale asi by som si ho skôr nenechala.

Az: Určite by som si ho nenechala.

IU: Dieťa by som si (po množstve prebdených, preplakaných nocí) asi nechala.

JRa: Ja som dlho chcela deti. Len som v čase, keď som mala otehotnieť, chodila sedem rokov s totálnym idiotom. Viem príliš veľa o delayed pregnancies na to, aby som „plánovala“ nejaké dieťa teraz (čím myslím tak o 5 rokov, keď sa možno trochu oklepem z mojich posledných pokusov o vzťah). Niekedy je problém v tom, že váš partner vlastne nie je schopný partnerského života, prípadne ho toto vôbec nezaujíma.

Či už po deťoch túžite alebo vás táto predstava desí, je to vaša vec. Ani v jednom prípade sa nedajte znechutiť. Nikto náš život predsa nežije za nás a nemá právo o nás rozhodovať. Môže sa, samozrejme, vyjadriť, hoci je to vec taktu a určite aj sociálnej inteligencie. Našťastie však žijeme v európskej krajine a v treťom tisícročí, nerozhodujú za nás aliancie za stredovek, ani odborníci na eugeniku. Hlúposť a zlobu porazíme jedine tým, že budeme držať spolu a nebudeme sa deliť na NÁS a ICH. Stačí málo: rešpektovať cudzie osobné rozhodnutia.


Prispejte na fungovanie nášho magazínu! Urobiť tak môžete napríklad na tomto linku: https://feminist.darujme.sk/1613/

Zdieľaj na: