Preložené z anglického originálu so súhlasom autorky.

Toto je prvá časť päťdielnej série Truthdig od autorky Carrie Rickey, ktorá vznikla v spolupráci s Women and Hollywood. Venuje sa historickým úspechom žien za kamerou, opisuje ako začali upadať do zabudnutia a ako dodnes bojujú za rovnaké uplatnenie.

Ide o paradoxnú štatistiku, no podobnú štatistkám o zastúpení žien v iných povolaniach. Ženám udelia 47 percent všetkých právnických titulov, no len 35 percent z nich sa neskôr právom aj živí. Prečo diplom z architektúry získava 42 percent absolventiek ženského pohlavia, no budovy navrhuje len 25 percent architektiek? Prečo 33 až 50 percent žien vyštuduje filmové umenie, no pracujúcich režisérok je v súčasnosti len 7 percent?

Tieto a podobné otázky si kladie profesorka Martha Lauzen zo San Diego State University vo svojej výročnej správe nazvanej Celluloid Ceiling (Celuloidový strop), ktorý analyzuje prácu žien na striebornom plátne. Kam teda zmizlo 43 percent vyštudovaných režisérok?

V amerických filmoch, verne odrážajúcich realitu amerického života, sa táto absencia žien prejavuje v pomere dva ku jednej. Walt Hickey zo stránky fivethirtyeight.com  uvádza, že na rozdiel od bežného kancelárskeho prostredia, vo filmovom priemysle pracuje nepomerne viac mužov, ako je bežné, a preto sa v ňom častejšie vyskytuje sexizmus.

„Je to problém celého filmového priemyslu, a vyžaduje si spoluprácu všetkých jeho členov,“ hovorí Lauzen, ktorá sa problematike venuje už dvadsať rokov. „Vedenie každého filmového štúdia poslušne vyhlasuje, že chce situáciu zmeniť, no nikto z nich v skutočnosti nepripravuje žiadne podporné programy, ani sa nesnaží pri prijímaní nového personálu zabezpečiť, aby rovnakú šancu dostali aj ženské uchádzačky.“

Americká Equal Employment Opportunity Commission (Komisia pre rovnaké príležitosti v zamestnaní) zistila v októbri 2016 zaujímavú skutočnosť. Posmelená návrhom American Civil Liberties Union (Americkým zväzom pre občianske slobody) EEOC zistila, že filmárky sú v podstate vylúčené z možnosti režírovať vysoko nákladové hollywoodske filmy a aj na režisérskej práci v televízii sa podieľajú len minimálnym dielom. Komisia tak začala vyšetrovať zastúpenie žien v Hollywoode.

Filmárka Maria Giese, ktorá prvá dala tento problém do pozornosti ACLU, vyjadrila obavy z toho, ako sa tento problém bude ďalej vyvíjať vo svetle administratívy nového amerického prezidenta Donalda Trumpa. „Dúfam, že sa ACLU bude venovať zastúpeniu žien v Hollywoode s vážnosťou, ktorá tomuto problémy prislúcha. Nejde o triviálnu záležitosť v porovnaní s ostatnými problémami, práve naopak, môže ísť o základ pre vývoj ostatných ľudských práv.“

***

Pri zrode filmového priemyslu v roku 1896 boli ženy filmárky v centre diania, a v hojných počtoch sa vyskytovali pred aj za kamerou. Boli priekopníčkami nových štýlov a techník, a tiež sa venovali inému filmovému obsahu ako ich mužskí kolegovia.

Napríklad taká Alice Guy. Spolu s bratmi Lumierovcami a Georgeom Meliesom bola spoluzakladateľkou francúzskej kinematografie. Od prvého dňa vnímala film ako čosi priekopnícke. Verila, že filmy dokážu viac ako len verne zaznamenávať skutočný život, preto navrhla svojmu zamestnávateľovi Leonovi Gaumontovi, že nakrúti „film s dejom.“ Výsledkom bola „Kapustová  víla“, rozmarný film o tom, ako sa rodia deti.

 

Alice Guy mala len 23 rokov, keď natočila film, ktorý je považovaný za pravdepodobne jeden z prvých filmov s príbehom. Na tomto prvenstve si však Alice príliš nezakladala, radšej sa chválila tým, že bola prvou ženou na svete, ktorá nakrútila film a tiež prvou ženou, ktorá bola majiteľkou svojho vlastného filmového štúdia.

Počas svojej kariéry sa podpísala pod viac ako 1000 filmov ako scenáristka, producentka alebo režisérka. Hoci základným obsahom jej filmov bol vnútorný dialóg postáv, štýl a vizuálne spracovanie rozhodne nešli bokom.  

Alice Guy-Blaché

Alice Guy predstavila také nové kinematografické metódy, akými sú dvojitá expozícia či premietanie filmu odzadu. Urobila tak najprv vo Francúzsku a neskôr aj v Spojených štátoch.

Vytvorila mnoho „hovoriacich obrázkov“ nazvaných „chronofóny“, v ktorých dokonale synchronizovala video so zvukovou nahrávkou, a dokonca svoje filmy aj ručne farbila, vďaka čomu sa stala priekopníčkou farebného filmu.

V roku 1907 sa spolu s manželom Herbertom Blaché presťahovala do Spojených štátov. Po narodení ich prvého spoločného dieťaťa spolu manželia pracovali v americkej pobočke spoločnosti Gaumont, kde ju poznali pod menom Madame Blaché. V roku 1910 Alice založila Solax, svoje vlastné filmové štúdio v newyorskom meste Flushing a neskôr špičkové zariadenie v meste Fort Lee.

Počas svojej kariéry sa Alice Guy-Blaché venovala skoro každému filmovému žánru, komédii, dráme, Westernom a dokonca natočila aj biblický film „The Life of Jesus” (Ježišov život) (1906).

Mnohé z jej filmov ukazujú vynaliezavých detských hrdinov a tiež sa v nich nachádzajú mnohé ženské hrdinky. Medzi jej ďalšie prvenstvá patrí prvý film na svete, v ktorom účinkujú len černošskí umelci (“A Fool and His Money”) a ako jedna z prvých sa vo svojich filmoch venovala téme manželskej nevery a domáceho násilia. Hoci sa jej režisérska kariéra skončila v roku 1920, Alice si rozhodne užila bohatšiu, úspešnejšiu a dlhšiu kariéru ako mnoho jej mužských súčasníkov.

No ako to už niekedy v prípade ženských filmových priekopníčok býva zvykom, z tvorby Alice Guy-Blaché sa zachoval len zlomok. Našťastie, v posledných rokoch sa začali sporadicky objavovať niektoré jej filmy, odrážajúc rastúci záujem o tvorbu zakladateliek moderného filmu.

„Keď v roku 1968 Alice Guy-Blaché zomierala, myslela si, že sa zachovali len tri z jej filmov, aj keď presne nevedela, kde sa nachádzajú. Do roku 1990 sme ich našli 40,“ hovorí Joan Simon, kurátorka retrospektívnej výstavy životného diela Alice Guy-Blaché, ktorá bola otvorená v roku 2009 v newyorskom Whitney Museum. „V čase výstavy sme mali v rukách 130 filmov, a počas troch mesiacov sme ich premietli 90. Dodnes sme našli ďalších 10 filmov, ktoré Alice Guy-Blaché nakrútila.“

V roku 1910 len 18 percent amerických žien pracovalo mimo domova. Keď v tom istom roku Alice Guy-Blaché nakrúcala film vo svojom štúdiu v New Yorku, do oka jej padla krásna herečka, ktorá sa kedysi živila ako misionárka. Herečka sa volala Lois Weber a neskôr sa stala jednou z najvýznamnejších filmárok svojej generácie, na rovnakej úrovni ako D.W. Griffith a Cecil B. DeMille.

 

Nebolo by to skvelé, keby sa Lois Weber inšpirovala prácou Alice Guy-Blaché a rozhodla sa venovať filmu, rovnako ako jej francúzska mentorka? Skutočnosť je však iná. Vo svojim memoároch Alice Guy-Blaché spomína na spoluprácu s Lois Weber. „Pozorovala ma, ako režírujem, a určite si pomyslela, že to nie je zložité.“ Lois Weber vyjadrila len uznanie manželovi Alice Guy-Blaché, Herbertovi Blaché, za jeho „otvorenú myseľ“ a „neustálu podporu“ počas jej premeny z herečky na scenáristku a neskôr aj režisérku po boku jej vlastného manžela Phillipsa Smalley.

Obe režisérky však súhlasili, že ženy majú na režírovanie predpoklady, ktoré mužom chýbajú. Alice Guy-Blaché verila, že „ženská autorita pri vnínamí pocitov“ ich predurčuje na prácu s hercami. Podľa Lois Weber, „ženy viac-menej intuitívne prejavujú pocity, ktoré sa len zriedkavo dostanú na strieborné plátno. Možno mi chýba to, čo majú niektorí muži, no vo filme dokážem dosiahnuť výsledky, o ktorých sa im ani nesnívalo.”

Obe režisérky s ľahkosťou dokázali, že ženy dokážu byť rovnako presvedčivé a výkonné, či už sú pred kamerou, alebo za ňou.  

Pokračovanie článku nájdete tu.

Autorka: Carrie Rickey
Preklad: Nina Gotzmannová-Frisby
Korektúra: Dana Vitálošová

Zdieľaj na: