‘Povedala som niečo zlé? Spochybnila som ho? Nebola som dosť milá?’

Už som asi stará, takže keď si teraz začnem dávať podobné otázky, viem sa včas stopnúť.

Nie, nepovedala som nič divné, bola som úplne normálna, rovnaká, aká som stále.

Tak čo sa stalo? Nič, to som sa len, pre zmenu, bavila s mužom.

Posledné dva roky som s (cis, hetero) mužmi netrávila mnoho času. A tak som si zvykla na pocit, že som normálna, miestami vtipná, a prevažne akceptovateľná osoba.

Naučila som sa znovu nahlas smiať, pýtať sa otázky, pokúšať sa o vtipy, občas si doma zatancovať, kričať (na psa), občas nadávať, vydávať ňuňu zvuky na všetko milé, proste byť.

A teraz mi do toho vpadol nejaký chlapík – ako vždy som si myslela, že keď sa o mňa zaujíma, tak preto, že sa mu páčim aj s mojou… osobnosťou.

Že tak nejak predpokladá, že mám mozog, rozprávam, vydávam zvuky, no proste, že som.

Ale ono nie. Stretli sme sa, prvé rande. Ja mám celkom rada, keď sa na rande rozprávame. A tak som sa pýtala, hovorila, no, ako to už býva, keď stretnú dvaja ľudia a chcú sa spoznať.

Niežeby on nekomunikoval, no mala som neustále dojem, že som ho niečím naštvala.

No dobre, zlé rande, stáva sa. Myslela som, že sa už nikdy nestretneme, a nevadilo mi to. No on ma chcel opäť vidieť! Tak som si vravela: buď mi niečo ušlo, alebo je rád nasratý.

Vždy to ale vyzeral byť milý chalan, pokiaľ sa teda so mnou nerozprával. Možno mal iba zlý deň? Tak komunikujeme ďalej. A tu to prichádza. Spýtam sa nejakú otázku.

Otázka je to normálna, obvyklá. Lenže na ňu neprišla normálna odpoveď, ale naštvaná. 

Potom pokračoval v rozhovore, lebo ako vravím, buď je rád nasratý, alebo stále dúfa, že mu splním jeho sen o dokonalej žene a s tichučkým pffšššt sa vyparím do priestoru.

Nie je jediný, komu kedy vadila moja existencia.

S láskou spomínam:

Na teba, milý kamoš, čo si mi jedného večera povedal, že by si mnou najradšej zatriasol.

A ty si sa zasa rád vysmieval z mojich vcelku normálnych návrhov a zo zvukov, ktoré som vydávala.

Spomínam aj na teba, kamoš, čo si mi raz povedal, že stretnutia so mnou ťa udržiavajú pri živote. A potom, neskôr, si na mňa nakričal ako na psa. Mimochodom, doteraz mi dlžíš 50 eur.

Nezabudla som ani na teba, láska moja dávna, ako si mi raz, medzi rečou spomenul, že som to nikdy v hlave nemala úplne v poriadku.

Mňamkový si bol aj ty, čo si sa mi vysmieval pred svojimi kamoškami.

A nemôžem nespomenúť teba, čo si mi na otázku, čo prekladáš, odpovedal: „To nepotrebuješ vedieť!“

Tiež sa mi veľmi ľúbilo, ako som sa tebe, môj bývalý.. milenec? Neviem. Zverila som sa ti, že sa necítim pekná. Povedal si mi: „To si choď rozprávať psychologičke!“

A ty si patril k tým, ktorým vadilo, že vydávam zvuky. Ako keď som si odkašľala a vrhol si na mňa pohľad, z ktorého by sa zdalo, že som práve zavraždila dieťa. Čo by si spravil, keby si zistil, že aj prdím?

A na teba nikdy nezabudnem, lebo si pre stále jeden z najdôležitejších ľudí na svete. No ani raz si sa nezaujímal o to, čo robím, na čo myslím, čo ma trápi. Zato o sebe si mi vedel rozprávať hodiny.

Odkedy sa s vami takmer nestretávam, mám sa oveľa lepšie.

Ľudia reagujú na moje normálne otázky normálnymi odpoveďami, nekomentujú zvuky, ktoré vydávam, občas sa zasmejú na mojich vtipoch..

A tak sa cítim dobre.


Finančne nás podporiť môžete po kliknutí na tento link: https://feminist.darujme.sk/1613/

Budeme vďačné aj za malé dary.

Zdieľaj na: