Tento článok nebude o kampani Me Too. Ale mohol by byť.

V roku 2017 sa totiž okrem diskusie o sexuálnom obťažovaní v USA opäť otvorila debata o prostitúcii / sex biznise a jeho potenciálnej dekriminalizácii v jednotlivých štátoch.

Nedávno som sa v jednom článku dočítala, že ženy v sex biznise v USA na svoj Me Too moment zatiaľ len čakajú.  Napriek tomu by tvrdenie, že kampaň tiež otvorila otázky o situácii ľudí v sex biznise, bolo zavádzajúce a nedôstojné.  

Ak až kampaň Me Too skupiny hollywoodskych herečiek priviedla niekoho k otázkam o kvalite života ľudí v sex biznise v USA, potom si nie som istá, či má ďalej vôbec zmysel viesť debatu v tomto duchu. Je rok 2018 a už včera bolo neskoro.

Súkromie zabúda na najslabších

Najprv ale trochu zhovievavosti. V 60.rokoch feministický aktivizmus v Spojených štátoch hlásal, že „súkromné je politické a politické súkromné“. Cieľom tohto motta bolo okrem iného poukázať na to, že to s tým rozdelením na súkromnú a verejnú sféru nebude až také jednoduché.

I preto nie je regulácia sex biznisu spravidla ľahkou úlohou. Právo, ktoré má tendenciu pozerať sa na tieto dve sféry ako na dve oddelené a jasne vymedzené oblasti, sa jednoducho mýli.

Alebo je, prinajlepšom, ideálom, ktorý zvykne na niekoho zabúdať, spravidla na toho, kto sa „v súkromnom“ necíti bezpečne.

Vo svojej knihe Sexuálna zmluva o tom napríklad veľmi výstižne píše Carole Pateman. Kriminalizácia – teda zadefinovanie kupovania a poskytovania sexuálnych služieb za úplatu ako trestného činu – má svoje zakotvenie práve v tejto domnelej predstave o súkromnom a verejnom.

Intimita (v podobe sexu) podľa tohto pohľadu patrí do sveta súkromného, zatiaľ čo obchod a ekonomická aktivita do sveta verejného. Problému, ktorý nastáva pri zrážke týchto dvoch svetov sa zvyčajne hovorí í morálka.

Ako by ale povedali naši konzervatívni priatelia, ani tá morálka už nie je čo bývala. Musí sa prispôsobiť.

Keď natočíš sexbiznis na kameru, je to ok

Konsenzuálne poskytovanie sexuálnych služieb za úplatu nie je v USA legálne. Ak zoberieme do úvahy masovú produkciu pornografie v tomto geografickom a kultúrnom priestore, môže sa to zdať celkom komické.

Na rozdiel od sex biznisu však produkciu pornografie chráni Prvý dodatok Ústavy Spojených štátov amerických a v ňom zakotvená sloboda prejavu.

Sex biznis spadá do kompetencie štátov, prístup k nemu je však takmer jednohlasný: Kupovanie či poskytovanie nie je legálne.

Jediným štátom, ktorý svojim okresom (t.j. counties) povoľuje reguláciu zariadení, kde je možná kúpa sexuálnych služieb (teda kde je sex biznis inštitucionalizovanou formou práce), je Nevada. Prekvapivo, Las Vegas a ani Reno do legalizovanej zóny nespadajú.

V uplynulom roku 2017 sa však niečo pohlo. Je priskoro zhodnotiť prečo práve tu a teraz.  

Napríklad v meste New York platí od februára 2017 nový nepísaný režim, podľa ktorého sa polícia zameriava primárne na páchateľov obchodovania s ľuďmi a na tzv. tretiu stranu, teda ľudí, ktorí nie sú priamo zapojení do sex biznisu, ale majú z neho profit.

V júni 2017 sa tiež o postupnej dekriminalizácii začalo hovoriť na Havaji, a to práve na základe argumentu, že dekriminalizácia  je v záujme ľudských práv ľudí v sex biznise (revolučné!).

V októbri 2017 sa tiež zdalo, že sa Washington, D.C. stane prvým mestom, ktoré v plnom rozsahu dekriminalizuje sex biznis. Návrh ale neprešiel.

Čo bude ďalej?

V tomto bode je ale nutné zdôrazniť, že dekriminalizácia poskytovania alebo kupovania sexuálnych služieb v štátoch USA nemusí nevyhnutne viesť k zavedeniu sex biznisu ako formy práce.

To poznáme aj z nášho vlastného slovenského kontextu, kde nie je sex biznis trestným činom, nie je však ani zamestnaním, ktoré si môže ktokoľvek legalizovať.

Ak ale k dekriminalizácii v týchto štátoch dôjde, je viac ako pravdepodobné, že skôr či neskôr bude nasledovať aj legalizácia. A nie len taká hocijaká.  

V roku 1984 Gayle Rubin vo svojej eseji Thinking sex vytvorila tzv. začarovaný kruh, ktorý pozostával z vnútorných a vonkajších limitov konceptov sexuality v práve.

Vnútorný limit podľa nej predstavovali praktiky, ktoré nie sú pre právo problematické (sex v manželstve, prokreatívny sex, vanilla, heterosexuálny sex, či sex bez peňažnej výmeny). Vonkajším limitom boli napríklad sexuálne praktiky na verejnosti, BDSM, mimo manželstva, homosexuálny styk, či sex za peňažnú výmenu.

Aj keď sa v tejto eseji Rubin výslovne na politickú ekonómiu nezameriava, je si vedomá historických limitov svojho začarovaného kruhu. Jedným z týchto limitov je napríklad rozdelenie na problematický sex za peňažnú odmenu a neproblematický sex bez peňažnej odmeny.

Skúsenosť z Nevady a severoamerického kontextu nám však hovorí, že sex za peňažnú odmenu je možný.

Nebojme sa regulácie

Súkromné môže byť vpustené do verejného, teda komerčného. Musí však podliehať značnej regulácii. Preto napríklad v niektorých európskych mestách vznikli red-light zóny podľa mantry „Rozdeľuj (mesto) a panuj“.

Horšie však je, že rozdeľujeme a panujeme zvyčajne z dvoch dôvodov. Tým prvým je potreba „ochrániť deti“ pred „morálnym úpadkom“ a tým druhým je potreba zabrániť poklesu hodnoty nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú v blízkosti. Bystrému oku neunikne, že ani v jednom argumente sa nehovorí o potrebe zlepšiť kvalitu života ľudí v sex biznise.  

Myslím si, že obavy z dekriminalizácie sex biznisu v štátoch USA sú na mieste. Nechápte ma zle. Som za dekriminalizáciu poskytovania.

V krajine slobodných a domove statočných, ako sa spieva v hymne USA, je niečo problematické v právnom poriadku, ktorý trestne stíha ľudí,  čo poskytujú sexuálne služby za úplatu. Myslím si ale, že je veľmi dôležité dávať pozor na to, v akom duchu sa tieto debaty budú viesť a s akými argumentmi bude k postupnej legalizácii dochádzať.

Je sa čoho obávať už len pri pohľade na súčasnú debatu o regulácii Uberu. Online diskusie sa po verdikte Európskeho súdneho dvora prekvapivo točia okolo jedného argumentu – „načo regulovať, ja som so službami Uberu spokojný/á“.

Bystrému oku opäť neunikne, že tento argument sa tiež žiadnym spôsobom nedotýka kvality života ľudí pracujúcich pre Uber, ktorých manažment Uberu nazýva „klientmi“. Pretože regulovať nejaký sektor tiež znamená adresovať práva  a situáciu zamestnancov a zamestnankýň.  

Regulácia sex biznisu, ktorá nezohľadňuje kvalitu života ľudí v sex biznise za veľa nestojí. Vedia o tom niečo v Holandsku, kde sa mesto Amsterdam po 17 rokoch regulácie rozhodlo založiť dom – kooperatívu (alebo aj družstvo), ktorú by spravovali samotné ženy pracujúce v dome. Holandsko totiž nie je raj pre ľudí pracujúcich v sex biznise. Príkladom je aj zákon, ktorý kriminalizuje každého, kto si zarába sex biznisom, ale nie je oficiálne zaregistrovaný. Veľmi ústretové.

Takže do toho! Dekriminalizovať sex biznis v štátoch USA sa, podľa všetkého, stáva nevyhnutným. Ak však má byť sex biznis regulovaný, potom by malo byť regulované aj niečo iné, ako daňové zaťaženie domov.

Zdieľaj na: