Feminizmus si nemyslí nič, nie je to totiž živý organizmus. Ale ak by sme si ho aj napriek tomu predstavili ako živú bytosť, došli by sme k tomu, že je v témach ako pornografia a prostitúcia plný vnútorných rozporov. Rôzni feministickí aktivisti a aktivistky majú totiž na otázky predávania a kupovania sexu a sexuálnych služieb rôzne perspektívy.

Na prípade pornografie a sexbiznisu (alebo, ak chcete, prostitúcie) sa tak môžeme presvedčiť o tom, že aktivistický feminizmus neuskutočňuje až taká jednoliata skupina ľudí. Práve naopak, o mnohých veciach sa vášnivo diskutuje a ešte pravdepodobne aj dlho bude.

Druhá vlna a diskusie o obchode so sexom

Feministické diskusie o sexe sa začali ešte niekedy v 60. rokoch počas tzv. druhej vlny feminizmu (prvá vlna feminizmu sa vyznačovala bojom za ženské volebné právo v západnej Európe na prelome 19. a 20. storočia).

Pojmom druhá vlna feminizmu sa pomenováva obdobie politického aktivizmu, kedy v štátoch západnej Európy a v Severnej Amerike začali vznikať rôzne aktivistické organizácie zamerané na reprodukčné práva žien, ako i na ekonomické práva žien a  iných marginalizovaných skupín (LGBTI ľudia, etnické menšiny a pod.). Debata sa nevyhla ani násiliu na ženách, či zobrazovaniu ženských tiel v médiách. V tomto období začali vznikať v USA, Veľkej Británii, Francúzsku či Nemecku nielen rôzne politicky angažované skupiny, ale i feministické čitateľské kluby a kaviarne. O ženskom tele sa začalo verejne hovoriť.

kruger_your_bodySymbolom tohto obdobia sa stala i fotografia Barbary Kruger – Your Body is a Battleground (Tvoje telo je bojové pole), ktorú autorka pripravila pre pochod za reprodukčné práva vo Washingtone. Diskusia o telách žien sa však už v tomto období javila ako vnútorne rôznorodá.

Čo však vyšlo z týchto diskusií ako viac-menej jednotný prístup feministickej druhej vlny bolo to, že každá žena má právo rozhodovať o svojom vlastnom tele. Mottom tohto obdobia sa tiež stalo Personal is Political (Osobné je politické), čo možno v tomto kontexte vyložiť ako bolestivé prepojenie politiky so súkromným, ktoré ženské telá dovtedy značne ovplyvňovalo.   

 

Za porno alebo proti?

Miesto, kde sa feministická diskusia o ženských telách a sexe začala lámať, možno vystopovať do akademických kruhov západnej Európy a Severnej Ameriky. O tomto období sa niekedy hovorí aj ako o feminist sex wars (feministické sexuálne vojny). Napriek svojmu publicistickému pomenovaniu nešlo tak úplne o vojnu, ale o akademicko-aktivistický spor, ktorý sa asi najvýraznejšie prejavil medzi akademičkami a akademikmi prvýkrát na konferencii o sexualite v roku 1982 na Barnard College v USA.

Hlavným kameňom úrazu, ktorý viedol k vytvoreniu dvoch opozičných feministických pozícií, bola ženská sexualita. Ďalším problémom bolo, že konferenciu nevnímal pozitívne jeden z prúdov – tzv. anti-pornografický prúd. Spor veľmi rýchlo prenikol na verejnosť a do médií. Táto konferencia tak predznamenala vytvorenie dvoch opozičných prúdov vo feministickom ponímaní ženskej sexuality.

Na jednej strane boli tí/tie, ktoré vnímali ženskú sexualitu ako problematickú, keďže je v spoločnosti podriadená patriarchálnemu usporiadaniu. Tzn. na oslobodenie bolo podľa nich nutné odstrániť inštitúcie, ktoré ženskú sexualitu utláčajú –  pornografiu alebo prostitúciu. Na druhej strane bol prúd, ktorý vnímal antipornografický smer ako „puritánsky“ a požadoval emancipáciu ženskej sexuality aj cez pornografiu. Tento smer akoby presadzoval modernejší pohľad Simone de Beauvoir na prostitúciu – iba “oslobodením lásky” spod konvencií a zabezpečením lepšej ekonomickej situácie ženám dokážeme zlepšiť ich situáciu.   

Začalo sa písať

Diskusia o ženskej sexualite už nikdy nebola taká, ako predtým. V úvode som hovorila o tom, že feministický aktivizmus nie je jednotný, pokiaľ ide o prostitúciu a pornografiu. Od 80.rokov zároveň vzniklo množstvo zaujímavej feministickej literatúry, ktorá sa tejto problematike venovala. Za pravdepodobne najznámejšiu monografiu možno považovať Pornography: Men Possessing Women (Pornografia: Muži, ktorí vlastnia ženy) od Andrei Dworkin. Pozíciu tejto autorky možno zhrnúť ako antipornografickú a anti-sexbiznis. Považuje ich totiž za hlavné nástroje podriadenia ženských tiel tým mužským.  

V pornografii i prostitúcii sú ženy prezentované ako tie podriadené, submisívne, ich sexualita je na predaj, a teda ide o inštitúcie, ktoré musia byť odstránené. Inak nie je možné odstrániť svet, v ktorom je mužská sexualita vnímaná ako mužské právo na prístup k ženským telám. Catharine MacKinnon sa tiež v mnohých svojich textoch zamýšľa nad prostitúciou:  najmä si kladie množstvo otázok o dobrovoľnosti  žien  vstupujúcich do prostitúcie,  keďže nemajú inú možnosť a ich sociálne a ekonomické podmienky sú pre ne vodítkom. Ďalším aspektom tejto pozície je spájanie prostitúcie a pornografie s ostatným násilím na ženách. Príznačné sú slová aktivistky Robin Morgan, ktorá raz povedala, že „pornografia je teória a znásilnenie ja prax“.  

Dobrovoľnosť kameňom úrazu

Je to práve otázka dobrovoľnosti, ktorá rozdelila feministické pozície. Ak sa na niečom feministickí aktivisti a aktivistky dokážu dohodnúť, tak je to to, že nútenie do prostitúcie treťou osobou by malo byť trestané vždy, no poskytovanie sexuálnych služieb by nemalo byť trestané nikdy.

Opačnú pozíciu ako MacKinnon či Dworkin zastáva napríklad Nina Power, ktorá vo svojej eseji o pornografii dumá nad tým, že pornografia ako ju poznáme dnes, nebola vždy podriadená miliardovému priemyslu, ktorý zaujímajú len „cum shoty“ (autorka neodporúča tento výraz googliť). Poukazuje na to, že ak sa súčasná pornografia zdá násilná alebo degradujúca voči ženám, nie je ešte všetko stratené a je šanca tvoriť aj takú pornografiu, ktorá je v prvom rade autentická (o niečo podobné sa momentálne pokúšajú vo Veľkej Británii).

Jo Doezema je ďalšou autorkou veľmi vplyvného textu. Na príklade aktivít britských feministických organizácii v zámorí poukázala na to, že feministická pozícia, ktorá vníma prostitúciu ako formu sexuálneho a patriarchálneho násilia absolútne ignoruje individuálne motivácie a ciele žien, ktoré do sexbiznisu vstupujú. Týmto im, prirodzene, môže aj škodiť.

Doezema napríklad poukázala na to, že ak žena vstúpi do sexbiznisu s plným vedomím, že ide poskytovať sexuálne služby a potom bude podriadená vykorisťujúcim podmienkam, je veľmi málo pravdepodobné, že bude vnímaná ako niekto, kto si zaslúži pomoc. Nie je totiž tzv. dokonalá obeť. Chce vykonávať prostitúciu, nie však za vykorisťujúcich podmienok – chce si sama určovať podmienky práce.

Pre aktivistov a aktivistky, ktoré zastávajú pozíciu sexuálneho násilia, tak môže byť ako obeť problematická. Doezema zároveň poukázala na to, že sa aktivizmus zo západnej Európy často voči ľuďom v sexbiznise v Indii správal ako k „obetiam rozvojových krajín“, ktoré musí Európa zachrániť.

Nemožno však nespomenúť jeden z problémov feministickej debaty o prostitúcii / sex worku a to sú muži a LBT ženy (lesby, bisexuálne ženy a trans ženy), ktoré sú z tejto debaty často vynechané. Debata o gej prostitúcii je prirodzene problematická, i keď možno argumentovať tým, že stále len prehlbuje stereotyp mužského práva na sex. A čo gej pornografia? Je komerčná mainstream gej pornografia produkovaná podľa podobných princípov ako hetero pornografia? Táto otázka stojí za samostatný článok.

Prečo nás to aj tak stále trápi?

Holandský red light district

Holandský red light district

Tieto otázky nás stále trápia hlavne preto, že si legislatíva v mojom a vašom štáte často nevie „poradiť“ s prostitúciou (a občas aj pornografiou). V roku 1999 prijalo Švédsko novú právnu úpravu prostitúcie, ktorá vníma kupovanie sexuálnych služieb ako formu sexualizovaného násilia, ktoré je nezlúčiteľné s rodovou rovnosťou. V praxi to znamená, že je trestaná klientela (kupujúci/e), nie však samotné osoby, ktoré tieto služby poskytujú.

Avšak v roku 2000 prijalo novú právnu úpravu aj Holandsko, ktoré tiež prehlásilo, že je v záujme legislatívy dať ľuďom v sex biznise väčšie práva, zamedziť ich stigmatizácii a prispieť k ich emancipácii. I keď Holandsko sex biznis legalizovalo ako prácu, aj táto právna perspektíva vyplývala z feministickej perspektívy sex worku.

Čo to teda je, feministická perspektíva sexbiznisu? Ja osobne si myslím, že akákoľvek právna úprava, ktorá vzniká bez konzultovania osôb, ktorých sa najviac týka, v istom bode zlyhá, či už je prehlásená za feministickú, alebo nie. Sexbiznis totiž nie je všade rovnaký a v každom štáte EÚ funguje podľa iných princípov (i jeho spoločenská akceptácia je všade iná). Možno práve preto v parížskych uliciach začiatkom roka protestovali desiatky sexworkeriek, keď sa ich štát rozhodol kriminalizovať kupovanie sexuálnych služieb tak, ako je to momentálne vo Švédsku, Nórsku i na Islande.

Faktom ale zostáva, že prostitúcia a i pornografia sú rodovo zaťažené inštitúcie – čo znamená, že pre miliardy mužov a žien na svete jednoducho nefungujú rovnako. Napríklad pouličný sexbiznis na Slovensku je tvorený hlavne ženami. Pornografia je zasa ovplyvnená trhom, v ktorom sa primárne produkuje obsah pre heterosexuálnych mužov – dokonca i lesbické porno (príkladom je aj kategória porna – tzv. point of view porn, uhol pohľadu, ktoré sa točí hlavne pre “mužské oko”). I preto sa feministický aktivizmus bude týmito otázkami zaoberať aj naďalej. Jeho výhoda je však v tom, že nepristupuje k inštitúciám prostitúcie a pornografie ako moralizátor, práve naopak, zakladá  si na tom, že ženská sexualita nie je, ako taká, problematická.

Problematický je len trh, ktorý sa točí okolo potrieb „maskulinity (mužskosti)“.

 

Zdroje:

Beauvoir, de S. (1997) The Second Sex, Vintge Classics.

Doezema, J. (2001) Ouch! Western Feminists’ ‘Wounded Attachment’ to the ‘Third World Prostitute’. In: Feminist Review, Vol. 67, No. 1.

Dworkin, A. (1981) Pornography: Men possessing women, The Women’s Press Ltd.

Havelková, B., Bellak-Hančilová,B. (2014) Co s prostitucí? Veřejné politiky a práva osob v prostitúci, SLON.

MacKinnon, C. (1989) Sexuality, Pornography, and Method: „Pleasure under Patriarchy“. In: Ethics, Vol. 99, No. 2.

Power, N. (2009) One-Dimensional Woman, O Books.

Zdieľaj na: