Toto je pokračovanie druhej časti niekoľkodielnej série Truthdig od autorky Carrie Rickey, ktorá vznikla v spolupráci s Women and Hollywood. Venuje sa historickým úspechom žien za kamerou, opisuje, ako začali upadať do zabudnutia a ako dodnes bojujú za rovnaké uplatnenie.

Kam sa teda podeli všetky režisérky? Nezáleží na tom, že filmové priekopníčky Alice Guy-Blaché a Lois Weber boli už viac než dvadsať rokov známymi menami filmového priemyslu. Od roku 1920 sa každá z nich len ťažko dostávala k novým projektom. V dobe, kedy americké ženy získali právo voliť, tieto dve režisérky zistili, že je čoraz ťažšie nájsť finančné prostriedky pre ich nové projekty. Vzhľadom na nedávne štúdiové konsolidácie chceli vedúci pracovníci filmárov kontrolovať, nie nechať filmárov diktovať štúdiám.

scenáristka Anita Loos

Hoci na začiatku dvadsiateho storočia mnohé scenáristky z predchádzajúceho desaťročia stále úspešne pracovali, napríklad Lenore Coffee, Anita Loos, Frances Marion, Bess Meredyth, Jeanie MacPherson a Jane Murfin, to isté neplatilo pre ich sestry za kamerou. Akokoľvek sa to zdá nezmyselné, viac žien získalo Oscary za svoje scenáre v tridsiatych rokoch (tri) ako v osemdesiatych rokoch (nula). Ženy za kamerou, z väčšej časti, jednoducho zmizli.

Bola tu však jedna výnimka – Dorothy Arzner

V roku 1919 v spoločnosti Paramount povýšili mladú ženu menom Dorothy Arzner na pozície vedúcej kontinuity filmu s názvom „Stronger Than Death.“ Dorothy predtým študovala medicínu a len pred krátkym časom sa zamestnala v štúdiu ako stenografka. Hviezdou filmu „Stronger Than Death“ bola herečka Alla Nazimova, legendárna nielen vďaka svojmu talentu, ale aj svojou lesbickou orientáciou.

Na filme pracoval ako jeden z režisérov aj Herbert Blaché, manžel Alice Guy-Blaché a mentor Lois Weber. Autorka životopisu Dorothy Arzner, Judith Mayne, tvrdí, že existujú dôkazy, že sa Dorothy na svoju pozíciu prepracovala cez posteľ. V čase jej povýšenia totiž patrila Arzner medzi milenky Ally Nazimovej.

Dorothy Arzner sa učila filmovému umeniu u filmovej asistentky Nan Heron. Po práci v strižni, kde jej rukami prešlo v prvom roku asi 32 filmov, žiačka čoskoro prekonala svoju učiteľku. Filmové štúdio ju čoskoro oslovilo, aby zostrihala film Freda Nibla z roku 1922 „Blood and Sand“, príbeh o toreádorovi, ktorý sa nevie rozhodnúť medzi svojou milujúcou manželkou milenkou. Bol to zároveň prvý film, v ktorom hral hlavnú úlohu Rudolf Valentino.

 

Dorothy Arzner pri režírovaní

Arzner nakrútila scény býčích zápasov, bezchybne ich pospájala so zábermi španielskej koridy a dala si záležať na detailných záberoch Valentina. To ho katapultovalo medzi hviezdy strieborného plátna. Keď v roku 1923 režisér James Cruze videl jej prácu, okamžite ju najal, aby zostrihala jeho film „The Covered Wagon“. Spolupracovali aj na ďalších filmoch, vrátane „Old Ironsides“ v roku 1926, na ktorom získala tiež kredit za spoluprácu na scenári. Ako sa o Cruzovi vyjadrila samotná Dorothy Arzner: „Vždy sa o mňa staral tak, ako keby som bola jeho synom.“

Po tom, čo Dorothy Arzner pracovala na niekoľkých filmoch ako strihačka a scenáristka, rozhodla sa skúsiť aj režírovanie. Práve sa chystala opustiť Paramount, keď ju štúdio v roku 1927 v snahe si ju udržať poverilo režírovaním filmu „Fashions for Women“, veselej komédie  odohrávajúcej sa v Paríži. Paramount tak otestoval talent nielen Arznerovej, ale aj sľubnej herečky Esther Ralston, dúfajúc, že čerstvá režisérka z Ralstonovej spraví hviezdu, podobne ako to pred ňou dokázala Lois Weber. Oba ciele sa splnili a film dosiahol komerčný úspech.

V čase, keď Arzner debutovala v štúdiu, spisovateľka Zora Neale Hurston, ktorá sa neskôr preslávila románom „Their Eyes Were Watching God”, v roku 1928 režírovala etnografické filmy „Children’s Games” a „Logging“ a v roku 1929 film „Baptism“.

Naspäť v Hollywoode v roku 1929 Paramount poveril Arzner prvým zvukovým filmom „The Wild Party“. Keď mala hviezda filmu Clara Bow ťažkosti s prispôsobením mikrofónu, ktorý mala zavesený na tele, Arzner prišla s nápadom pripojiť mikrofón k udici, ktorá potom bude visieť herečke nad hlavou, čím jej umožní voľnosť pohybu. Bol to prvý prototyp visiaceho mikrofónu, ktorý si však Arzner nedala patentovať, aj keď sa neskôr stal dôležitým nástrojom filmárov.

Počas svojej režisérskej kariéry za 15 rokov natočila Dorothy Arzner 16 filmov, z toho 11 pre Paramount. Okrem toho tiež pracovala pre všetky ostatné štúdiá na filmoch v hlavnej úlohe so ženskými predstaviteľkami. Samuel Goldwyn ju v roku 1934 požiadal, aby režírovala film „Nana“, pretože dúfal, že z Anny Sten vytvorí hviezdu. To sa však nestalo.

Katharine Hepburn

Ale Arzner bola dôležitým nástrojom pri stúpaní hviezdy Katharine Hepburn, ktorá hrala pilotku vo filme „Christopher Strong“ z roku 1933; Rosalind Russell, dominantnej Harriet Craig vo filme  „Craig’s Wife“ z roku 1936; či Lucille Ball, ktorej prvá úloha na striebornom plátne bola vo filme „Dance, Girl, Dance“, kde účinkovala ako sporo odetá tanečnica.

Filmové herečky v Arznerovej filme rozprávali príbehy. Napríklad 35 rokov predtým, ako filmová odborníčka Laura Mulvey prišla s výrazom „ženské telo pod mužským pohľadom“ (the male gaze), postava herečky Maureen O’Hara ho vo filme „Dance, Girl, Dance“ kritizovala.

Dorothy Arzner takmer vždy spolupracovala so ženskými strihačkami, vrátane Violy Lawrence a Adrienne Fazan a zabezpečila tak, že jej strižňa bola ženám vždy otvorená.

Cenu mala režisérka pre svojich zamestnávateľov v podobe filmových hviezd, ktoré objavila, no dnes však zaujíma súčasných divákov hlavne vďaka svojim prevratným portrétom silných a zmyselných žien, ktoré sú na míle vzdialené od hollywoodskeho priemeru.

Dorothy Arzner nezobrazovala ženy v stereotypoch svätice či kurvy. Filmová historička Molly Haskell súhlasne poznamenala, že Arzner preklenula medzery medzi hollywoodskymi romantickými konvenciami s jej vlastnou feministickou citlivosťou.

Jej filmy zostávajú príkladom toho, ako odlišne vyzerá svet vo filme, keď je za kamerou žena: Mužské postavy môžu byť emotívne; ženské postavy zas silné. Manželstvo je zriedka predmetom Arznerovej žien, ktoré sú pilotkami, ctižiadostivými baletkami či bojovníčkami za slobodu.

Po boji so zápalom pľúc sa v roku 1943 Dorothy Arzner rozhodla z Hollywoodu odísť. Judith Mayne vo svojej štúdii o režisérke poznamenáva, že „Arznerová vždy hovorila, že aj keď sa ona rozhodla prvá opustiť Hollywood, cítila, že aj Hollywood ju opustil.“

tanečnica Marion Morgan – dlhoročná partnerka Dorothy Arznerovej

Dorothy Arzner sa podieľala na úsilí vyhrať druhú svetovú vojnu tak, že nakrúcala krátke tréningové šoty pre ženský armádny zbor – napríklad „How to Groom Oneself“, ako sa o seba správne starať, a vycvičila štyri ženy, ktoré pre armádu strihali a editovali filmy. Vďaka svojej práci jej vláda ponúkla vojenskú hodnosť majorky, ktorú odmietla. Od tridsiatych rokov minulého storočia až do svojej smrti v roku 1979 Arzner zdieľala svoj život s dlhoročnou priateľkou Marion Morgan, choreografkou a tanečnicou.

Počas 50tych rokov 20. storočia Dorothy Arzner natáčala reklamy na Pepsi Colu pre Joan Crawford, hviezdu Arznerovej filmu „The Bride Wore Red“ a manželku generálneho riaditeľa PepsiCo Alfreda Steela. V šesťdesiatych rokoch učila Arzner na UCLA, kde jej najznámejším študentom bol Francis Coppola.

V čase, kedy sa Dorothy Arzner stiahla z Hollywoodu, avantgardná režisérka Maya Deren v roku 1943 natočila film „Meshes of the Afternoon“, snový, nezávislý film, ktorý navrhuje vizuálne korelácie pre naše podvedomie. Tento nesmierne vplyvný film neskôr inšpiroval generácie filmárov, medzi nimi napríklad aj Davida Lyncha.

Dorothy Arzner bola prvou členkou zdanlivo nedobytného mužského klubu v Hollywoode, Asociácie amerických režisérov. Až v roku 1950 bola prijatá ďalšia režisérka. Táto hodvábna sukňa medzi šedými flanelovými nohavicami bola Ida Lupino.

Ida Lupino

Ida Lupino

Táto Britka pochádzajúca z umeleckej rodiny sa vo veku 14 rokov neochotne zapísala na Kráľovskú akadémiu dramatického umenia. V roku 1933 ju jej rodičia pretlačili pred kameru. Vo filmoch natočených v Anglicku a Spojených štátoch hrala zamilované nymfičky, naivné dievčatká a múzy umelcov vo väčšinou ľahko zabudnuteľných filmoch.

Po príchode do Kalifornie v roku 1934 Lupino sedem rokov poskakovala medzi štúdiami v Hollywoode – možno sa jej s Doroth Arzner skížili cesty v štúdiách Paramount alebo RKO? – a neskôr v roku 1950 dostala detskú obrnu (o ktorej natočila film „Never Fear“) a vždy, keď mala čas, písala.

Rovnako, ako každá žena mladšia ako 30 rokov, ktorá žila v blízkosti Los Angeles, aj Lupino sa uchádzala o rolu Scarlett O’Hara. V roku 1939 hrala pomstychtivú vidiečanku vo filme „The Light That Failed“, úlohu, ktorú osobne požadovala od prekvapeného režiséra Williama Wellmana.

Táto úloha jej získala zmluvu so štúdiom Warner Brothers, kde bola štvrtá v poradí – po Bette Davis, Olivii de Havilland a Ann Sheridan – keď sa rozdávali ženské úlohy. Lupino elektrizovala, ked hrala mnohé neľútostné, nenaplnené ženy vo filmoch ako „They Drive By Night,” „High Sierra,” „The Hard Way” a mnoho iných.

No keďže často odmietala roly, o ktorých si myslela, že nie sú pre ňu dostatočne dobré, jej herecká kariéra nezriedka stála na mieste. Napriek tomu vždy prichádzala do štúdia, či na miesto, kde sa filmovalo, a pozorovala, ako režiséri nastavujú jednotlivé zábery a pracujú s filmovým štábom.

„Bola to žena, ktorá pracovala v Hollywoode v čase, keď kultúrne podnebie a počiatočný sexizmus priemyslu sťažovali jej úsilie,“ napísal Martin Scorsese, ktorý obdivoval Lupino nielen ako herečku, ale aj filmárku.

Podľa všetkého sa Lupino cítila, že ju povolanie herečky nenapĺňa, a preto s tým promptne niečo urobila – stala sa nezávislou režisérkou dávno predtým, než sa tento kariérny krok stal populárnym. Keď jej štúdio Warner v roku 1948 neobnovilo zmluvu, spolu so svojím druhým manželom Collierom Youngom založili spoločnosť Emerald Films, neskôr známu ako The Filmakers.

Medzi rokmi 1949 a 1953 Ida Lupino režírovala šesť filmov, z ktorých päť aj napísala a v jednom z nich si zahrala. Aby toho nebolo málo, v tejto dobe si aj zahrala v šiestich filmoch režírovaných inými režisérmi.

Rovnako ako Lois Weber, jednej z prvých herečiek, ktoré sa stali režisérkami, aj Lupino zaujímalo rozprávanie príbehov, o ktorých iní nehovorili.

Takmer bez peňazí, Lupino nakrúcala populistické snímky bez liberálnej záťaže. Väčšina z nich hovorí o sociálnych problematikách, ako sú znásilnenie („The Outrage“), bigamia („The Bigamist“) a neželané materstvo („Not Wanted“), kde sa jej diváčky môžu ľahko identifikovať s hlavnými ženskými postavami.

Iné jej filmy sú o profesionálkach, ktoré sú nútené prehodnotiť svoje povolania: tanečnica, ktorá dostane detskú obrnu („Never Fear“) alebo tenisová hráčka, ktorú tlačí jej matka do „šamaterizmu“, aby mohla súťažiť a zároveň zarábať peniaze za reklamu („Hard, Fast and Beautiful“). Lupino je prvou ženskou filmárkou, ktorá nakrútila film noir: V napínavom filme „Hitch-Hiker“ jej negatívnou postavou nie je femme fatale, ale homme fatale.

Keď sa začali filmy so sociálnou problematikou vysielať v televízii, tak do tohto média prešla aj Lupino. Zatiaľ čo v rokoch 1955 a 1968 pokračovala v hraní, tiež sa režisérsky podieľala na viac ako 100 televíznych epizódach. (Do roku 1989 bola najplodnejšou ženskou režisérkou v televízii.)

Bola jedinou ženou, ktorá režírovala epizódu relácie The Twilight Zone a jej práca na populárnom westerne „Have Gun-Will Travel“ inšpirovala mladého herca, ktorý pracoval na priľahlom filmovom sete s názvom „Rawhide“. Až kým nespozoroval Lupino, ktorá povedala kameramanovi, aby nasadol na koňa, aby dostatočne zachytil akciu na pľaci, Clintovi Eastwoodovi ani nenapadlo, že herec by mohol zároveň byť aj režisérom.

V roku 1966 Ida Lupino režírovala svoj posledný film menom „The Trouble With Angels“, nečakane hlbokú komédiu vo výlučne ženskom spoločenstve kláštora. Jeho ústredná postava, mladistvá výtržníčka Hayley Mills, sa snaží nájsť svoje pravé povolanie. A Ida Lupino sa v postave Millsovej zrejme rozpoznala.

 

Zdieľaj na: