Toto je pokračovanie prvej časti päťdielnej série Truthdig od autorky Carrie Rickey, ktorá vznikla v spolupráci s Women and Hollywood. Venuje sa historickým úspechom žien za kamerou, opisuje, ako začali upadať do zabudnutia a ako dodnes bojujú za rovnaké uplatnenie.


Režisérka Lois Weber (Wikimedia Commons)

Režisérky Alice Guy-Blaché a Lois Weber mali spoločné aj čosi iné, a to záujem o písanie scenárov a režírovanie, záujem, ktorý je vlastný mnohým ženským filmárkam.

Pre ženy bolo písanie scenárov primárnym spôsobom, ako preraziť vo filmovom odvetví. Podľa Shelley Stamp, autorky Weberovej životopisu, záznamy naznačujú, že počas éry tichého filmu ženy boli autorkami polovice všetkých scenárov! Toto je oveľa vyšší počet ako kedykoľvek potom či predtým, rovnako ako vzácny príklad rovnosti oboch pohlaví.

Lois Weber často účinkovala vo svojich raných krátkych filmoch, čo z nej robí jednu z prvých hrajúcich režisérov. Vďaka filmu “The Merchant of Venice” (1914) sa stala prvou americkou ženou, ktorá režírovala celovečerný film.

Mnoho, ak nie väčšina Weberovej 130 filmov sa zameriava na vzťahy medzi mužmi a ženami a osobitne na skúsenosti z pohľadu žien. Film “Sunshine Molly” (1915), ktorý režírovala so svojim manželom Phillipsom Smalleym, je príbeh sexuálneho obťažovania na pracovisku. Jeho ústredným bodom je hanba útočníka a neskôr jeho premena, keď sa dozvie o Mollyinom znásilnení jej predchádzajúcim zamestnávateľom. Tento film so sociálnou problematikou, ktorý sa môže pochváliť inovatívnymi zábermi a mnohými vizuálnymi efektmi, stvárňuje pohľad na vec z perspektívy páchateľa i obete, a pripravil tak pôdu pre budúce Weberovej filmy zobrazujúc rozdiel medzi konaním a motiváciou postáv.

Film “Hypocrites” (1915), ktorý zabezpečil Weberovej pozíciu v Hollywoode, je portrétom duchovného, ​​ktorého trápi nepochopenie jeho farníkov. Po kázni si na chvíľu zdriemne a sníva o tom, že “nahá Pravda” (alegorická postava, oblečená v trikote telovej farby) mu nastavuje zrkadlo, aby mu ukázala skutočné premýšľanie jeho ovečiek o sexe a politike. Film zožal obrovský kritický aj komerčný úspech. Jeho výroba stála len 18 tisíc dolárov, no zarobil až 133 tisíc dolárov – zhruba sedemkrát viac, ako jeho náklady. Jeho úspech zabezpečil Weberovej a Smalleymu zmluvu s filmovým štúdiom Universal.

Ženské filmárky však pôsobili aj mimo Hollywoodu. Filmová odborníčka Pearl Bowser poznamenala, že trebárs priekopníčka americkej kozmetiky pre černošky, Madame C.J. Walker, produkovala tréningové a propagačné filmy o svojej kozmetickej továrni v meste Indianapolis. Madame Toussaint Welcome, osobná fotografka amerického politika a spisovateľa Bookera T. Washingtona, natočila film o jednotke čiernych vojakov bojujúcich počas prvej svetovej vojny.

V roku 1916 bola Lois Weber jednou zo siedmich režisérok zamestnaných v Universal Studios. Ďalšími boli Ruth Ann Baldwin, Grace Cunard, Cleo Madison, Ida May Park, Ruth Stonehouse a Elsie Jane Wilson. Na porovnanie, o storočie neskôr – v roku 2016 – bolo v Universal Studios zamestnaných len 1,5 režisérky: Jerrica Cleland, ktorá sa režisérsky podieľala na filme  “Ratchet & Clank” a Sharon Maguire z  filmu “Dieťa Bridget Jonesovej (Bridget Jones’s Baby)”.

Margaret Sanger – aktivistka propagujúca antikoncepciu. (Wikimedia Commons)

Časy sa však zmenili k horšiemu a nielen kvôli množstvu žien, ktoré dnes Universal Studios zamestnáva. Zoberme si taký film Dieťa Bridget Jonesovej z roku 2016, komédiu o roztržitej mladej žene, neistej si otcovstvom svojho budúceho potomka. Toto isté štúdio pred 100 rokmi vydalo Weberovej kontroverzný film “Where Are My Children?” (1916), ktorý propagoval antikoncepciu a zatracoval potraty.

Film vyšiel v rovnakej dobe, kedy Margaret Sanger propagovala koncept “dobrovoľného materstva”. Distribúcia antikoncepcie bola zločinom a filmy nemali ochranu Prvého dodatku americkej ústavy. Nie je teda prekvapením, že film “narazil na závažné problémy s cenzúrou,” hovorí Stamp o tomto ranom počine propagujúcom reprodukčné práva žien. Napriek cenzúre dosiahol film obrovský úspech. To sa však nedá povedať pre jeho pokračovanie menom “Hand That Rocks the Cradle” (1917), ďalší film zameraný na antikoncepciu. Lois Weber v ňom aj sama účinkovala ako propagátorka kontroly pôrodnosti, zatknutá a uväznená za rozširovanie informácií o antikoncepcii.

V polovici druhej dekády dvadsiateho storočia bola Lois Weber považovaná za jednu z “troch najlepších mozgov” v Hollywoode, spolu s Griffithom a DeMilleom, filmárom, ktorého precízne natočené filmy o sociálnych otázkach vyvolali značný kritický ohlas a filmovému štúdiu priniesli obrovské zisky.

Keď sa v roku 1917 Lois Weber osamostatnila od Universal Studios a otvorila si vlastné štúdio, jej distribučná zmluva so svojím bývalým štúdiom jej garantovala najvyšší plat, aký mohol priemerný hollywoodsky režisér dostať: 250 tisíc dolárov ročne (dnes by to znamenalo v prepočte 4,6 milióna dolárov). Jej nezávislosť sa časovo zhodovala so zmenou jej obrazu v dobovej tlači: noviny začali viac písať o niektorej z jej ženských filmových hviezd než o Weberovej a jej práci na filmoch. Začali ju vnímať viac ako tvorkyňu hviezd než filmovú hviezdu.

Lois Weber sa teda venovala výrobe hviezd, pomohla napríklad premeniť víťazku súťaže krásy Olu Cronk na Claire Windsor, ktorú predstavila vo svojich filmoch nakrútených v roku 1921. “What’s Worth While,” “Too Wise Wives,” and “What Do Men Want?”  sa pozerali na manželstvo cez prizmu sociálnej triedy a pohlavia. Tieto filmy úprimne vyjadrujú rôzličné očakávania, ktoré si partneri prinášajú do partnerstva a neskôr aj manželstva.

Windsorová tiež účinkovala vo filme “The Blot”, ktorý mnohí považujú za Weberovej majstrovské dielo. V ňom Windsorová účinkuje ako ošumelá knihovníčka, ktorý  premení svojho hedonistického kolegu (Louis Calherna) na láskavého a starostlivého človeka.

Claire Windsor (Wikimedia Commons)

Bohužiaľ, ako americké ženy získali právo voliť  (1920) a lobovali za Zákon o rovnakých právach (1923), režisérky ženského pohlavia stratili svoje výnimočné postavenie. Keď bol v roku 1920 republikán Warren Harding zvolený za prezidenta, jeho platforma “návratu k normálnosti” nenápadne signalizovala, že pokrok žien v zamestnaní sa pomaly zastavuje. Hoci Lois Weber pokračovala s režírovaním až do roku 1934, jej práca po roku 1922, kedy jej spoločnosť Lois Weber Productions prestala fungovať, bola len sporadická. Ona i Alice Guy-Blaché narazili na neviditeľnú stenu. Podľa niektorých ľudí sa štúdiá obávali podnikavých žien ako Claire Windsor či Mary Pickford, preto si jednoducho kúpili nezávislých filmárov a začali ich vertikálnu integráciu, čím si ich úplne podmanili.

Shelley Stamp predpokladá, že “začiatkom dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia mala ženská filmová hviezda… nahradiť ženskú režisérku a dosadiť ju za kultový symbol ženy v Hollywoode.” Mnohé kariéry tak boli ukončené, rovnako ako príležitosť nakrúcať filmy zo ženskej perspektívy. Napokon prišla posledná rana: Alice Guy-Blaché a Lois Weber boli vymazané z histórie filmového umenia, “pomstychtivo vynechané a zabudnuté”, hovorí historik Richard Koszarski. Až v sedemdesiatych a osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa konečne dostali naspäť do učebníc histórie.

No ako začali ženy – filmárky upadať do zabudnutia, istá mladá žena práve povedala zbohom vzdelávaniu na University of Southern California, aby sa počas prvej svetovej vojny zamestnala ako dobrovoľná vodička v armáde. Namiesto maskáčov sa však našla uprostred natáčania filmu menom “Stronger than Death” (1920). Režíroval ho sám Herbert Blaché a naša náhodná herečka sa volala sa Dorothy Arzner.

Autorka: Carrie Rickey
Preklad: Nina Gotzmannová-Frisby
Korektúra: Dana Vitálošová

Zdieľaj na: