Toto by mal byť prvý výtvor zo série, pravdepodobne dosť nepravidelných, článkov o žene v spoločnosti.

Feminizmus bol posledné roky obvinený z toho, že je príliš akademický. Pokúsim sa teda byť čo najľudskejšia. Občas, nech je sranda, pripojím odkaz na nejakú štatistiku, alebo literatúru. Budú pravdepodobne v angličtine, nech je sranda ešte väčšia.

Celkovo to však bude dosť subjektívne a možno trocha kontroverzné. Kontroverzné, lebo subjektívne. Hneď aj upresňujem, že neútočím na mužov. Určite nie na všetkých. Nehádžem do jedného vreca ľudí určitého vyznania, rasy, pôvodu, sexuality, veku, takisto nikoho neškatuľkujem ani podľa pohlavia. Píšem len o tých, čo si zmienku zaslúžia. A vôbec, nejde o mužov ako takých, ide o systém. Systém, ktorý nám určuje, akí máme byť, ak nechceme vyčnievať z davu. Toľko na úvod stačí, začneme, nie?

Slobodné detstvo? Nie, radšej burku!

Mám dojem, že som začala byť feministkou ešte pred tým, než som vedela, že feminizmus vôbec existuje. Sama od seba by som ale na to asi neprišla. Veď kým je človek v pohode, nemá čo riešiť. Keď mu bublinku niekto praskne (v mojom prípade muži), človeku začne všeličo dochádzať. Napríklad aj to, že so stavom sveta nie je všetko v poriadku.

Začalo sa to v puberte. Áno, presne vtedy, keď sa z dievčatka stáva dievča. Zrazu mali chlapi postávajúci na zastávkach, sediaci v parku alebo prechádzajúci okolo mňa potrebu komentovať moje prsia a zadok. Mohla som mať tak dvanásť rokov, keď mi niečia ruka siahla do rozkroku. Mlátila som tú ruku a mlátila, zo zúrivosti, pošpinená. Dvanásť! Dvanásť!!! Základná škola.

Odvtedy, až do roku 2015… nedá sa spočítať, koľkokrát som bola vystavená podobným útokom. Keby niekoho zaujímalo, v ktorej krajine tretieho sveta žijem, tak detstvo som prežila na Slovensku. Dospelosť striedavo na Slovensku a v niekoľkých krajinách ďalej na západ, kde to nie je o nič lepšie. Malo mi to lichotiť? Hovno!

Uplietla som si veľký čierny sveter (veď aj tak vyzeral), zhrbila sa a stala sa neviditeľnou. Burka by pomohla viac, lenže s tou má každý problém. Žena, čo sa nechávaš zotročovať? Čo sa máš ty čo obmedzovať? Len preto, že sa muž nevie ovládať? Ak by som však vyšla von polonahá, koledovala by som si o niečo iné. Nech robíš, čo robíš, nemáš šancu, ženská.

Druhý veľký zvrat zapríčinil môj o tri roky mladší brat. Keď vyrástol do vhodného veku, mal dovolené zostať vonku dlhšie ako ja. Búrila som sa. Kde je spravodlivosť?

„Lebo je chlapec.“

„No a čo?“

Netušila som, aké nástrahy má noc pripravené pre mladé dievča. Mohla som to tušiť, keď už len deň ma pripravoval o nevinnosť.

Chceš prejsť z bodu A do bodu B bez obťažovania? Stačí otehotnieť

Jednoduchá otázka:

Čo je mojím cieľom, keď sa pohybujem po meste?

  1. Počúvať oplzlosti na moju osobu
  2. Nechať sa obchytkávať
  3. Vidieť penis
  4. Dostať sa z bodu A do bodu B

Číslo 4 je správne.

Podľa donekonečna opakovaného bludu by som sa mala vyzývavo správať a/alebo obliekať. Nerobím ani jedno a predsa som, ako som už povedala, bola, až do minulého roku, sexuálnym objektom. Čo sa zmenilo? Otehotnela som.

Už nie som puta, na ktorú si môže každý siahnuť, už som ctihodná madam. Očividne niekomu patrím. Väčšina mužov preto odvrátila zrak. Niektorí sa usmievali. Pár ich dokonca malo mäkký zasnený pohľad. Matka. No hej, to je už iná kategória. Zrazu mi všetci uhýbali z cesty. Uvoľnili miesto. Autobus na mňa počkal. Ponúkli mi pohár vody, alebo aj záchod, keď na mňa prišla ranná nevoľnosť. Ako inak, poobede.

Normálne by som si začala namýšľať, že som bohyňa, že už nikdy, už nikdy ma nikto neponíži len preto, že sa pohybujem vonku sama. To by som ale nesmela čítať príspevky pod internetovými článkami. Možno, že už budem mať pokoj od úchylných slizúnov, ale začala som si všímať, že mravokárcom žena nevyhovie nielen obliekaním, ale ani konaním.

Nemá deti:

  1. je to karieristka
  2. čo nechápe, že vymierame? (takého výroky sú vždy podfarbené hnusným rasizmom)

Má deti:

  1. však chcela
  2. čo ju čo má podporovať štát, veď nič neprodukuje (Ha! Len budúceho občana)

Každý má názor. Buď má žena deti:

  1. príliš skoro / príliš neskoro
  2. priveľa / primálo

Každý sa vyjadrí k:

  1. potratom
  2. slobodným mamičkám

Mužovo konanie sa nekomentuje. Nikto ho neoznačí za kariéristu, ani neobviní z toho, že vymierame. Neosočí za to, že oplodnil a zdúchol.

Na slobodného otecka sa spievajú ódy.

A predsa, aj keď v dnešnej dobe je možné zájsť do spermobanky, najklasickejšia metóda oplodnenia stále zostáva spojenie ženy a muža, teda muž je z polovice zodpovedný za reprodukciu. Napriek tomu sa mu útoky vyhýbajú. Mužovo rozhodnutie, nech je akékoľvek, je vždy správne. Prečo ten dvojitý meter? Nie preto, že napriek tomu, že si mnohí myslia, že feminizmus UŽ nepotrebujeme, že legálne máme medzi mužom a ženou rovnoprávnosť, že napriek tomu svet stále diriguje palička?

Autorka: Zdena

Zdieľaj na: