Minulý týždeň sa na facebooku rozpútala debata o Košickom sídlisku Luník 9, kde majú jeho rómske obyvateľky a obyvatelia problém s haldou smetí a splaškov, čo sa im hromadia pod oknami.

V tejto debate, ak ju tak môžeme nazvať, sa opäť objavovali tvrdenia o tom, že „Rómky a Rómovia sú horšie než zvieratá, pretože ani tie nechcú žiť vo vlastných výkaloch,“ prípadne, že si za svoj problém obyvatelia môžu sami, a tak ďalej. Asi si dokážete predstaviť, že spomínané komentáre patrili ešte k tým slušnejším.

Možno ste už, rovnako ako ja, zažili istú bezmocnosť, keď ste chceli ľuďom vysvetliť, že sa Rómovia a Rómky nerodia s pozitívnym vzťahom k špine, či prípadne ku kradnutiu a ďalším typickým činnostiam, s ktorými je toto etnikum spájané.

Ak by ste sa chceli do podovných diskusií v budúcnosti zapojiť s menším pocitom bezmocnosti, mohol by vám pomôcť nasledovný komentár, ktorý zaznel v spomínanej diskusii a ktorý sem kopírujem so súhlasom autorky. Napísala ho Zuzana Pálošová, ktorá sa dlhodobo rómskej menšine venuje:

„V prvom rade nechcem ich chovanie obhajovať, len vysvetliť. Keď sa problém pochopí, je možné hľadať riešenie. Zároveň medzistupeň, ako je súdenie, je možné úplne vynechať, keďže to nie je ani trochu konštruktívne.

Hľadajme teda koreň, čo je možné len neskutočne dlhým sledom otázok, ak nie nekonečným. Vychádzajme z faktu, že sme všetci bytosti fungujúce na rovnakých biologických princípoch. Viem, že si je ťažké predstaviť, že Rómovia sú úplne rovnakí z genetického hľadiska, ako my, ale je to tak. Takže nekalkulujme viac so pseudofaktom, že ide o iný „poddruh“, alebo „iných“, či „takých“ ľudí.

Na drvivej väčšine Rómov vidieť, že sú Rómovia. Kedysi ich nepúšťali ani do miest, museli ostať za hradbami miest, kde v núdzi žili z toho, čo mešťania vyhodili. Naučili sa spracovávať vyhodené rebrá zo zvierat (pašváre – ňam), či črevá zo zvierat (goja – ňam) a celkovo sa prispôsobiť situácii, v ktorej boli nútení žiť. Keď zdroje ochabli (biznis, potrava, resp. začali byť kvôli svojej inakosti neželaní), pohli sa ďalej. Pamätajme, že žili v pomerne pevných spoločenstvách, spolu znášali všetky problémy, hľadali riešenia a spolu boli aj prenasledovaní.

Popri takomto spôsobe života je zákonité, že sa vyvinú silné väzby, keďže absentuje ozajstné súkromie, či izolovanosť jednotlivca, nenosia sa spoločenské masky, ako u nás v civilizácii (napr. idete na úrad, usmieva sa na vás recepčná, ale práve ste ju vyrušili pri čete s jej drahým a najradšej by vás poslala do prdele. Ona sa však usmieva).

Ľudia sú jeden pre druhého čitateľnejší, dokážu spozorovať najmenší náznak klamstva, empatia sa (hlavne v čase nebezpečenstva) stáva až komunikačným prostriedkom a vyvinie sa silná potreba ochrany pred vonkajším svetom, ktorý je na nich zlý en bloc ako na skupinu (otroctvo sa zrušilo v Bukurešti až v roku 1846) – málokedy sa kedykoľvek v histórii pokúšali úrady hľadať vinníkov – jednotlivcov a trestať len ich. Väčšinou si aj najmenšie zlo odskákala celá skupina. Dôvera v gadže je preto silne narušená a sorry, ukameňujte ma, opodstatnená. Potrebuje to silný a plne racionálny sled myšlienok, úvah a autosugesciu, že práve tento jeden môže byť ok. Toľko zhruba o vnútornom nastavení, respektíve k predispozícii k takémuto postoju k majorite.

Náš postoj k nim sa za tie roky nezmenil. Stále sa k nim chováme ako ku skupine. Vety začíname tak, že „Oni sú…“, „Rómovia sú…“. Automaticky ide o predsudok a zovšeobecňovanie. Je možno jediná výnimka: „Rómovia sú diskriminovaní.“ Ja osobne inú vetu s takýmto začiatkom neakceptujem. Riešime ich už desaťročia, ale hromadne. Tu nemôžte byť, choďte tam. Rušíme osadu, pôjdete do bytoviek. Ani neviem, či sa vôbec stalo niečo také, že rodiny boli navštívené individuálne, zisťovalo sa, aké majú príjmy, živitelia nakoľko stabilnú prácu a či budú schopní splatiť byt, platiť nájomné a služby.

Len zrušili osady a vytvorili geto, kde ich všetkých narvali. To, že tie byty nie sú zadarmo, to tu asi písať nemusím. Tiež je úplná hovadina, že si „nevážia“ ak dostanú niečo „zadarmo“. Prečo to však končí tak ako to končí? Trochu to zvýrazním, aby to bolo lepšie viditeľné, tak opíšem extrémny, i keď nie zriedkavý prípad.

Predstavte si, že vás zrazu nasťahujú do pekného nového bytu. Máte príjem pár sto eur (v lepšom prípade) a živíte z toho 8 ľudí, plus by ste mali platiť byt a služby. Vráťme sa k biológii a k Maslowovej pyramíde. Nikto nechcel vedieť, či to budete schopní platiť. Stačí ak jeden člen rodiny príde o prácu, resp. ani nemusí a už máte iný rozpočet. V kritickej chvíli si vyberáte, či kúpite jedlo, alebo zaplatíte plyn. Vyberiete si jedlo. Je to pud. Začnú sa vám kopiť dlžoby. Veci v domácnosti sa začnú kaziť a vy ich nemáte za čo opraviť (to tiež asi nemusím hovoriť, že bytovky extra pre Rómov sú z materiálnej stránky vytunelované až strach a je ťažko pochopiteľné, ako vôbec mohli byť skolaudované).

Deti sú hladné, nebudete kupovať ani pračku, ani čistiace prostriedky, ani vrtačku, ani šaty, ani platiť služby a nájomné. Postupne vám vypnú služby. V lete ste možno zobrali radiátor do zberu, lebo ste potrebovali peniaze a riešili ste momentálny problém – uspokojiť najzákladnejšie potreby – jedlo). V zime nemáte radiátor a aj keby ste ho mali, vypli vám ústredné kúrenie. Je vám zima, potrebujete teplo, hľadáte, čo sa dá spáliť. Parkety? Dvere? Starý gauč? Neriešite, potrebujete nezmrznúť a na nejaký luxus či spoločenský štandard alebo niečo ako „musím žiť v čistote a v poriadku, lebo som dostal byt“ už zvysoka kašlete. Byt chátra, a ako to my nazývame – „vybýva sa“. Pritom sa len zachovali tak, ako by sme sa v tej situácii zachovali my – logicky.

Teraz trochu psychológie. Žijete zo dňa na deň. Riešite hlavne primárne potreby, teda najspodnejšiu priečku pyramídy (jedlo je dôležitejšie ako čistota). Aj keď nemáte prostriedky a žijete stále v horších podmienkach, snažíte sa udržať byt obývateľný. Niekedy stačí jediný spúšťač. Niekto vyhodí z okna smeti. Nejaký jeden, či jedna. Dôvody môžu byť rôzne: nechce sa mu ísť dolu, je opitý a nerieši, je na vozíčku, alebo príde reportér z nejakej telky, uvidí decko s pytlom so smeťami, dám mu 5 evri aby ich vyniesol hore a vyhodil z okna, lebo chce mať záber (to som zažila naozaj).

Ak tam už je jedna kopa smetia, druhý už nemá také zábrany ich vyšmariť tiež. To ako keď máte menší problém zahodiť špak tam, kde beztak na zemi sú, než napr. v reštike pod stôl či na koberec. A história smetiska sa úspešne začala. Splašky? Zrejme majú odstavenú vodu na záchode, tak ich zbierajú do vedier a vylejú niekam. Tu si už vyberajú len medzi špina vnútri a špina vonku. Vyberajú si (logicky) druhú možnosť.

Viacerých možno napadne, že prečo majú bašavel, keď dostanú dávky a miesto toho si nekúpia radšej Savo. Neviem ako vy, ale ak by som žila v permanentnom existenčnom ohrození, asi by som siahla po ľahkých drogách tiež. Netuším aké to môže byť ťažké a dúfam, ani sa to nikdy nedozviem. Preto sa ani neodvážim súdiť človeka, ktorý v takých sračkách je a uniká z reality. My unikáme aj pri menších problémoch.

Ale k bašavelu. Predstavte si, že živoríte. Ale raz mesačne dostanete nejaké peniaze. Verte mi, že aspoň raz za mesiac si kúpite zákusok v cukrárni (hoci si ho nemôžte dovoliť), aspoň jediný večer sa budete chcieť cítiť ako človek a zabudnúť na problémy. Bola som na takom bašaveli, pije sa tam najlacnejší chlast, žiaden Jack Daniels, či Becherovka. Človek sa proste raz za čas potrebuje vynoriť nad hladinu za akúkoľvek cenu. Inak sa zadusí.

Neviem, či sa mi podarilo na nejakej úrovni priblížiť podstatu problému, resp. jeho pochopenie. Riešením sú vyššie príjmy a vyšší spoločenský status (=práca). Každý chce žiť dobre. Aj Rómovia. Teda nie je pravda, že im vyhovuje žiť zle. Cca. polovica z nich, ktorí prežili pád režimu bez straty práce žijú ako my, čo je jasný dôkaz, že nie sú „takí a hentakí“. Zákon najvyššieho možného pohodlia (tj. najnižšej možnej energie) platí aj na nich.“


Chcete aj vy byť ako Xena? Pošlite nám svoje petrošekely (eurá) cez tento link: https://feminist.darujme.sk/1613/

Zdieľaj na: