Hristina Cvetinčanin Knežević je feministka a aktivistka. Vyštudovala sociolόgiu, potom skončila magisterské rodové štúdiá a momentálne je doktorantkou na kulturolόgii. Túži prepojiť aktivizmus a akadémiu, a niekedy sa jej to aj podarí. Keď nie je v uliciach, na protestoch, alebo v škole, píše pre rôzne feministické blogy a portály. Pracuje v Centre pre ženské štúdium v Belehrade.

Hristina Cvetinčanin Knežević

Prečo si myslíš, že aj dnes Srbsko potrebuje feminizmus?

Verím, že je dnes feminizmus potrebný, alebo dokonca, potrebnejší než kedykoľvek predtým. Srbsko sa práve teraz nachádza v špecifickej spoločenskej a historickej situácii. Po neúspešnej post-socialistickej premene na neoliberálny kapitalizmus sa ekonomická situácia v tejto krajine stala neznesiteľnou. Stačí sa pozrieť na niektoré údaje, napríklad na spomínaný fakt, že až 70 % obyvateľstva je ohrozená chudobou.

Ako nás učí histόria, chudoba je predpokladom pre vzostup fašistických ideolόgií, a spolu s nimi spôsobuje aj retradicionalizáciu spoločnosti, ktorej sprievodcami sú aj pravicové ideológie.

A pravica si vždy berie na mušku ženy, v tomto prípade dokonca doslova, naprieč všetkými oblasťami života a najmä prostredníctvom rastúceho počtu vrážd žien mužmi.

Aj keď tento fenomén vzostupu pravicových ideolόgií nie je, vzhľadom na krajiny regiónu, problémom iba v Srbsku, zdá sa mi, že je Srbsko krajinou, ktorá s nacionalizmom vždy mimoriadne výrazne koketovala. A teraz sa, ako aktivistka, nachádzam v rovnakej situácii ako pred 60. rokmi moja babka – pochodujem ulicami a bojujem za rovnaké veci ako ona. Teda za tie práva, ktoré už ona vybojovala – či už sa bavíme o reprodukčných právach, právach pracujúcich žien, alebo jednoducho, o práve na život bez násilia.

Aké to je, byť dnes v Srbsku mladou feministkou?

Na začiatok musím zdôrazniť, že feminizmus aj aktivizmus beriem ako jednu vec, a preto na túto otázku odpoviem takto.

Myslím si, že byť feministkou v Srbsku je veľmi tažké, pretože feministický aktivizmus, ako aj iné druhy aktivizmu, sa zaoberá problémami, na ktorých sa nedá zarobiť, a doslova určujú kvalitu života, v tomto kontexte polovici obyvateľstva. Byť aktivistkou v krajine, v ktorej chudoba je niečo celkom bežné, znamená mať určité privilégium. Aktivizmus a neistá práca od deviatej do piatej spolu nejdú dokopy. Ja mám momentálne tú výhodu, že sa aktivizmu venovať môžem a tak ju čo najviac využívam, lebo si uvedomujem, že ju možno čoskoro mať nebudem.

Aktivizmus nie je práca, ani nikdy nebude, lebo ide o spôsob života. Aktivizmus je, keď si na protestoch, alebo na nejakej akcii, ale aj to, keď pomôžeš priateľke dostať sa z partnerského vzťahu, v ktorom zažíva násilie, alebo keď ideš sama v noci sama domov, stískajúc kľúč od dverí v ruke, aby si sa mala čím ubrániť, ak ťa niekto prepadne.

Vzhľadom na to, že sa do aktivizmu dávaš celým svojím telom, a že sa aj v roku 2017 ďalej stáva, že sa na proteste proti vraždám žien policajt usmeje na tvoj pokrik, že zabitie ženy je zločinom”, byť aktivistkou je veľmi emotívne.

Byť aktivistkou je ako znovu a znovu udierať hlavou o múr. Hlava ťa bolí a krváca, ale nevzdávaš sa a bojuješ ďalej. Bojuješ, lebo ten múr niekedy praskne. Síce ho nezbúraš, ale to prasknutie ti dá nádej. A potom doňho znovu a znovu udieraš a zraníš pritom aj seba, pretože život ženy taký, aký je teraz, nie je znesiteľný, nie je 

S akými najdôležitejšími problémami sa v rámci feminizmu v Srbsku stretávaš?

Ako som už spomínala, je to nacionalizmus, ktorý sa z celých síl pokúša ženu ohradiť, zatvoriť a degradovať ju na inkubátor a sexuálny objekt. Preto je nacionalizmus hlavný problém.

Druhým problémom je rozptýlenosť feministiek, preto že sme my, ako ženy rozptýlené vo svete mužov”. Preto je niekedy ťažké združiť sa a bojovať spoločnými silami.

A zároveň, feministické hnutie prehráva boj s treťou vlnou feminizmu, ktorá nám berie dôležitú esenciu. Pre nás, rozptýlené ženy, je dôležitý ten strategický esencializmus, aby sme sa rozpoznali a spojili.

A každá snaha oddeliť sa je vnímaná ako separatizmus, o čom najviac svedčia reakcie mužov z LGBT hnutia na zorganizovanie takzvanej lesbickej jari, ktorej boli vyčítané, že ide o udalosť so separatistickými sklonmi.

A potom sa stane ten paradox, že máme Pride, ktorý je úplne apolitický, ako keby sme žili vo Švajčiarsku, ale zároveň nás chránia policajné kordόny a celé mesto je zablokované. Alebo sa vo feministických kruhoch zaoberajú sexistickým nábytkom v jednej kaviarni vo chvíli, keď viac ako 20 žien ročne zomiera rukami svojho partnera. Prostitúciu voláme sexuálnou prácou a žijeme v zemi, ktorá je dôležitým bodom na mape obchodovania s ľuďmi. Mám dojem, že sa prilíš obávame, aby sme nezranili niečie city, aby sa venovali všetkým témam, namiesto toho, aby sme sa bavili o takých dôležitých otázkach, ktoré nám ničia životy, ako je násilie.

S akými prekážkami sa dnes v Srbsku stetávajú mladé ženy? Aké to vôbec je, byť dnes v Srbsku mladou ženou?

Je to veľmi ťažké, až tak, že mám pocit, že moja babka, ktorá bojovala vo vojne ako partizánka, sa mala lepšie. My deklaratívne máme nejaké práva, zákon je tu, údajne nás chráni, ale v skutočnom svete to tak nefunguje.

Ako žena si stále v ohrození násilím. V Srbsku si väčšina stredoškolákov myslí, že jedna facka nie je násilie. Máme situáciu, že v televíznej reality show sa odohráva sexuálne alebo fyzické násilie, a nikto, okrem niekoľko feministiek, na to nezareaguje.

Mužské násilie na ženách je normalizované. V ohrození je tvoje telo a spolu s ním aj tvoje reprodukčné práva. Práva pracujúcich žien sú tiež ohrozené. Ak si žena, predpokladá sa, že sa jedného dňa staneš matkou a že z toho dôvodu nebudeš pre zamestnávateľa výhodná.

Ženy prvé dostávajú výpoveď, pretože nie sú hlavou rodiny. A ak sa nechceš stať matkou, z rôznych dôvodov, tak si sebecká a zodpovedná za vymieranie národa. Aj keď sme lepšie študentky, vedúce miesta na fakulte majú muži. Ak nie si biela žena, pravoslávneho vierovyznania, ak si slobodná matka, alebo sexuálnej orientácie inej ako heterosexuálna, ak si zdravotne postihnutá, situácia je ešte horšia.


Maša Peruničić je diplomovaná etnologička a antropologička, magistra politològie, feministická aktivistka zaangažovaná v projekte FEMIX ktorý sa zaoberá propagáciou ženského umenia a rodovej rovnosti, jedna z organizátoriek prvého Rockového kempu pre dievčatá v tejto časti Euròpy a kustòdka v Etnografickom múzeu v Belehrade.

Maša Peruničić

Prečo si myslíš, že aj dnes Srbsko potrebuje feminizmus?

Feminizmus je dôležitý a ostane ním dovtedy, kým ho bude treba. Ale bohužiaľ nemám optimistický obraz o blízkej budúcnosti. Vďaka feminizmu a skvelým ženám aj v minulosti aj dnes, sa podarilo dosiahnuť veľké pokroky a zmeny, ktoré prispeli k tomu, aby sa postavenie žien zlepšilo. Pritom sú tieto zmeny pomalé a od ideálnej situácie majú ďaleko, takže musíme ešte veľa pracovať, aby sme dosiahli rovnosť.

Feminizmus je dôležitý preto, že hovorí o problémoch, ktorým dnes ženy čelia. O otázkach, na ktoré sa často pozeráme ako na menej dôležité a práve preto ich nikto nerieši.

Deje sa to na jednej strane rôznymi akciami (ak sa na feminizmus pozeráme ako na hnutie) a na druhej pripomínaním histórie a vytváraním nových vhľadov (ak sa na feminizmus pozeráme ako na teoretickú časť – pričom teòria nevylučuje prax a opačne).

Feminizmus sa snaží poukázať na aktuálne problémy a praktický prispieť k ich zmene. Situácia často zostáva nezmenená, pretože je ťažké obísť a prekonať dominantný patriarchálny diskurz (teda vysvetľovanie reality z pohľadu vládnucej vrstvy bohatých, bielych mužov – poznámka editorky).

Aké to je, byť dnes v Srbsku mladou feministkou?

Byť dnes feministkou má svoje výhody a nevýhody. Osobne vidím len tú pozitívnu stránku. Aj keď obraz, ktorý dostaneme, keď si rozšírime vedomosti, je často ťaživý a depresívny, v zmysle uvedomenia si toho, čím všetkým dnes ženy prechádzajú, by som toto uvedomenie za nič nevymenila. Motivuje ma totiž pokračovať a zaoberať sa feministickým aktivizmom, vzdelávať sa, ale pokúsiť sa vzdelávať aj druhých a prispieť tým k nejakému pokroku.

Nevýhodou je, (ak to môžeme nazývať nevýhodou), ako na človeka vplýva posmech okolia (z dôvodu nevedomosti tohto okolia). Mnohé feministky sú predmetom výsmechu, ale aj priamych útokov na integritu a slobodu myslenia.

Náš patriarchálny systém (systém nadvlády mužov – pozn. editorky) spôsobuje, že si ženy (v Srbsku, ale aj všeobecne), zvnútorňujú správanie, ktoré ďalej reprodukujú a ktoré je pre nich často nepriaznivé.

Problémy vznikajú napríklad vtedy, keď medzi ženami zavládne veľká súťaživosť a tak namiesto podpory pre tie, ktoré chcú robiť veci, považované za pre ženy netypické, sa navzájom odsudzujú. Na druhej strane sa ale stáva aj, že ženy na vysokých pozíciách prevezmú správanie mužských vzorov, alebo majú pocit viny, ak sa nestanú matkami…

Nechcela by som to uzavrieť tak, že je všetko pesimistické, lebo našťastie jestvujú ženy, ktoré si tieto kultúrne konštrukty uvedomujú a sú pripravené pomôcť iným ženám. To je tažká práca, ale mám nádej, že nie je nedosiahnuteľná.

S akými najdôležitejšími problémami sa v rámci feminizmu v Srbsku stretávaš?

Situácia je aj ďalej taká, že obrovské množstvo ľudí nevie, čo je to feminizmus. Často ľudia tento pojem odmietajú a pridávajú mu hanlivý význam.

Aj napriek tomu, že dnes máme dosť feministických organizácií/hnutí/aktivít, ktoré chcú tento dominantný názor zmeniť a dosiahnuť rovnoprávnejšie postavenie žien, všetko bohužiaľ prebieha veľmi pomaly.

Problém nám robí naše vlastné obyvateľstvo, ale aj inštitúcie a štát, ktorý feministickému hnutiu ani feministickým projektom neposkytuje podporu, a preto tieto iniciatívy zostávajú ponechané samy na seba a svoje vlastné finančné zdroje.

Keď si uvedomíme, aké užitočné sú ciele týchto aktivít, je táto skutočnosť naozaj hanebná.

Čo sa týka feministických kruhov, v rámci nich existuje veľká podpora. Tento kruh sa ale musí stále rozširovať, treba zapojiť viac ľudí, viacerí musia porozumieť tomu, za čo bojujeme, a potom príde zmena rýchlejšie. Najdôležitejším cieľom je rovnoprávne postavenie. Musíme bojovať proti násilia a proti každodenným zlým situáciám, do ktorých sa ženy dostávajú len preto, že sú ženy.


Milica Batričević je študentkou sociolόgie, ale často hovorí, že sa už niekoľko rokov zaoberá sociálnou a aktivistickou prácou. Je súčasťou tímu, ktorý organizuje BeFem festival, miesto, kde sa stretávajú ženy všetkých generácií z regiόnu a zo Švédska, je spoluautorkou niekoľkých textov z oblasti queer teόrie, zároveň natáča angažované dokumentárne filmy a videá a rozpráva o nich ľuďom preto, že verí, že je odkaz dôležitý a príbeh ich môže osloviť a motivovať na zmenu, zaoberá sa recyklovaním a na osobnej, ale aj politickej úrovni je pre ňu dôležitá téma mentálneho zdravia. Téma, nad ktorou veľa rozmýšľa a píše o nej, je v poslednom čase normalizácia násilia, ako súvisí s kapitalizmom a patriarchátom, vlastne ako hlavný prúd spoločnosti problematizuje extrémne prípady násilia, nevidiac, že ignoruje druhé, a umožňuje, aby existovali len extrémy.

Milica Batričević

Prečo si myslíš, že aj dnes Srbsko potrebuje feminizmus?

Povedať, že feminizmus je vždy a aj dnes v Srbsku dôležitý, nie je prázdna fáza. Srbská, ale aj svetová realita totiž stále vytvára dôvody na aktivistický boj a teoretické premýšľanie.

Každodenný život a kontext je úplne iný ako bol v devätdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Dnes si užívame niektoré vybojované feministické víťazstvá (ako sú zákony o prenasledovaní a pohlavnom obťažovaní, vybojované feministickým bojom, ktorý trval niekoľko desaťročí).

Zároveň som rozmýšľala nad tým, ako by sa dnes cítili ženy, ktoré bojovali za feminizmus v minulosti, keby im niekto povedal, že koncom osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia budú nové generácie feministických sestier a bojovníčok bojovať za štátne zdravotné poistenie a zároveň nakupovať gynekologické a hormonálne vyšetrenia cez nákupné kupόny  (na internete, kde si môžete dohodnúť čas, kedy ísť do posilňovne) a bojovať, aby sa zachovali práva na interrupciu.

Aké to je, byť dnes v Srbsku mladou feministkou?

Byť mladou feministkou v Srbsku je výzvou aj časovo, aj aktivisticky aj emočne aj v každom zmysle slova. To, čo našu generáciu líši od minulých, je dostupnosť vedomostí a histόrie nielen nášho hnutia, ale celosvetového, a tu predovšetkým myslím možnosť, ktorú nám dáva internet, cez ktorý sa môžeme prepojiť a nadobudnúť vedomosti.

Dôsledkom toho je nutnosť zodpovedne narábať so všetkými poznatkami a premýšľať nad tým, čo by sme mohli nazvať chybami.

Keď som vstúpila do feministického hnutia, mala som predpoklad o priestore, ktorý odmieta naučené vzťahy moci, a teraz, po šiestich rokoch vidím, že je na nás ten priestor si vytvoriť a zároveň zápasiť s každodennými problémami.

Pre mňa to nie je len boj proti systému útlaku a spôsobov, ktorými sa prejavuje, teda, že každého a každú z nás utláča iným spôsobom, ale aj boj proti všetkému, čo si my z tohto systému adoptujeme a žiaľbohu, reprodukujeme to v samotnom našom hnutí, lebo sme si nevytvorili nové modely pôsobenia.

S akými najdôležitejšími problémami sa v rámci feminizmu v Srbsku stretávaš?

Problémov je mnoho, okrem tých, ktoré som už spomenula sú to problémy samotného feministického hnutia, neziskové organizovanie feministickej politiky a závislosť od grantov a priorít medzinárodných inštitúcií, ktoré zapričiňujú, že problém súkromného zdravotného systému nemôže byť hlavným bodom feministickej agendy. Zároveň ma mrzí, že naďalej existuje neporozumenie tomu, čo je to feminizmus a pokryvené vnímanie feministickej politiky zo strany mnohých žien, ktoré definuju feminizmus ako subkultúru určenú na konzumáciu, teda nie ako hnutie, ale ako vzťahy moci.

Dnes, keď ty a ja debatujeme na túto tému, je deň po belehradskej premiére filmu o mladých ženách zo Srbska a Albánska, ktorý sa volá Kismet. Kismet v albánskom jazyku znamená Osud. Mladá žena z Albánska prišla do Srbska z dôvodu dohodnutého sobáša.

S priateľkou Janou Šarić sme sa po filme rozprávali a povedala mi, že by sa podľa nej mal volať Štruktúra, nie Osud, lebo kontext, v ktorom žijeme, určuje náš život. Priateľka Jovana Netković hovorila, že ak by film nemal zvuk, nevedeli by sme, z ktorej krajiny je tento príbeh. A preto si myslím že byť mladou ženou v Srbsku znamená žiť s problémami, ktoré sú riadené naším miestom v štruktúre, v ktorej sme a proti ktorej bojujeme v závislosti od toho, kde žijeme, ako sme vzdelané, aké máme možnosti robiť vo formálnom sektore (pretože nás súdružky naučili pracovať zadarmo). Byť mladou ženou a feministkou v Srbsku znamená bojovať s prekážkámi živorenia a často robiť rôzne neisté práce a vytvárať si tak čas na boj.

Preklad zo Srbského jazyka: Eni Gajanová
Jazyková korektúra: Dana Vitálošová


Finančne nás podporiť môžete po kliknutí na tento link: https://feminist.darujme.sk/1613/

Ďakujeme!

 

Zdieľaj na: