Tento text bude o truizmoch – tvrdeniach, ktoré sú pre ľudí v mojich kruhoch zjavné, a ktoré sa neustále opakujú. Rada by som povedala, že opakovanie je matka múdrosti aj vo vzdelaných a viac-menej liberálnych komunitách. Matky však počúvame zriedka, takže si to budeme musieť dať ešte raz a znova. Teraz však trochu inak.  

Máme tendenciu predstavovať si ľudí a hlavne mužov, ktorí páchajú sexuálne násilie, ako komixových zloduchov. S pláštenkou, strašidelným pohľadom a zlomyseľným smiechom. Táto predstava je však „bežnému“ páchateľovi násilia často veľmi vzdialená. Ide do istej miery o truizmus – neustále opakujeme, že páchatelia sexuálneho násilia nemajú spoločné znaky a môže nimi byť hocikto. To však nie je tak úplne pravda. Spoločným znakom páchateľov sexuálneho násilia je ich predstava o nároku. Nároku na prístup k telu druhého človeka. Či už v prípadoch znásilnenia v manželstve alebo v prípadoch date rape, teda znásilnenia na schôdzke. Nie je to teda pláštenka, ale neustála predstava o legitímnom práve na sexuálne uspokojenie cez telo niekoho iného. Tak či onak, stále ale platí, že páchateľom násilia môže byť hocikto.

Ďalším truizmom je, že je sexuálne násilie feministickou záležitosťou. Avšak mnoho ľudí sa domnieva, že sa sexuálne násilie deje preto, že sú ľudia sexuálne frustrovaní. Opäť to nie je tak úplne pravda. V taktom prípade by ho bolo logicky viac. Sexuálne násilie je feministickou záležitosťou práve pre tento nárok na prístup k telu. O nárokoch na „hocičo“ žien by sme však mohli hovoriť do nekonečna. Nárok na pozornosť žien je samostatnou témou. Z vety „To už ani nemôžem kolegyňu…“ mi zvoní v ušiach. Písať o Me Too sa mi už nechce. Áno, aj ja. Áno, mnoho z nás. Ďalší truizmus.

Moja frustrácia z truizmov však vychádza aj z niečoho, čo som nedávno započula na feministickom fóre – „Došli sme do stavu, kedy sme schopní a schopné uznať obete sexuálneho násilia ako legitímne hlasy hovoriace o útlaku.“ – truizmus, skúsenosť obetí je legitímna skúsenosť, ktorú treba uznať a reflektovať. Výpoveď však pokračovala ďalej: „Čo ale zatiaľ nie sme často schopní a schopné reflektovať je, že tieto obete môžu byť zároveň aj expertkami/expertmi na tému násilia. Akoby sme ich mali neustále potrebu oddeľovať. Výpoveď obete je legitímna len do tej miery, dokedy sa nesnaží vypovedať „o spoločnosti“.  Ako keby poznanie experta a expertky na násilie muselo zostať oddelené od poznania obete násilia. Teda expertné poznanie, verzus „laické“ poznanie. Laické poznanie patriarchátu. Niečo mi ale hovorí, že toto bude problém. Ak je sexuálne násilie také rozšírené, ako hovoria štatistiky, potom každá expertka môže byť zároveň aj obeťou. Je toto jeden z dôvodov, prečo nás nik nepočúva, aj keď niečo neustále opakujeme? Ak môže byť každá žena obeťou násilia, potom je zdôvodniteľné, prečo ich „laická skúsenosť“ nebude vnímaná ako expertné poznanie. Možno preto nás tak baví pozerať milé TEDeX videá na YouTube, v ktorých muži rozprávajú a rozhorčujú sa nad patriarchátom – ich hlas má viac legitimity. Ak však musí mať „expertnosť“ mužskú tvár, potom bude asi problém niekde úplne inde.   

Zároveň často odmietame akceptovať obeť násilia aj ako „experta/expertku“ na svoj život. Jednou z prvých vecí (opäť truizmus), ktoré sa človek pracujúci v službách pre obete intímneho partnerského i nepartnerského násilia naučí, je obeť počúvať. Ale toto nie je klišé. Je skutočne dôležité vypočuť obeť a ponúknuť takú pomoc, ktorú sama požaduje. Spomeňte si na toto keď budete opäť raz vo Facebookovej diskusii, ktorá bude začínať vetou „Mala hneď…“ alebo „Bolo treba…“. Riešiť veci za ňu alebo ju dokonca do niečoho nútiť, to je istým zneuznaním jej vlastného poznania, skúsenosti a potreby.

Vo svojej práci sa stretávam so ženami, ktoré pracujú vo verejných politikách, službách či advokácii adresujúcej intímne partnerské či nepartnerské sexuálne násilie. Mnohé z nich sú moje priateľky. Mnohým sa radšej vyhýbam, s niektorými často nesúhlasím. Ich prácu si však nesmierne vážim, hlavne preto, že pracujú s truizmami. Ich poznanie je expertné, ale (u každej do istej miery) aj laické. Mnohé sú už veľmi unavené. Nepredstavujem si ich ako niekoho, kto zápasí so zloduchmi v pláštenkách. Zápasia s nárokmi a domnelými predstavami o „práve“ na prístup k telám.  Každá si zaslúži oveľa viac uznania, ako dostáva.

Venované Sáre

Zdieľaj na: