Článok preložený z anglického originálu so súhlasom portálu everydayfeminism.com.

Nechcem podporovať stereotypy, ale majú niečo do seba.“

Nemôžeme len tak predstierať, že muži a ženy sú rovnakí.“

To je biológia.

Mnoho ľudí, vrátane feministiek a feministov, sa hlási k nasledujúcej filozofii: Hoci môžeme bojovať proti rodovým rozdielom a mali by sme sa vyhýbať tomu, aby sa stali normami v spoločnosti, cis muži a ženy (nebinárni ľudia sú zväčša vylúčení z takýchto výrokov) sú jednoducho rozdielni.

Rozdiely, ktoré zmieňujú, môžu byť napríklad: Muži sa viac zaujímajú o sex“ alebo Ženy sú viac emotívne.“

Niekedy spôsob vyjadrovania týchto ľudí znie tak, ako keby prišli s niečím novým: Spoločnosť hovorí, že byť mužom znamená byť agresívny, no v skutočnosti to znamená byť asertívny“ (ako keby bola mužnosť nezávislá od toho, ako ju vidí spoločnosť).

Je náročné odporovať takýmto tvrdeniam, pretože tieto stereotypy sa môžu zdať neškodné. Koniec koncov, môžeme povedať, že niektoré ženy sa viac zaujímajú o sex alebo sú viac emotívne bez toho, aby sme urazili akúkoľvek skupinu žien.

Avšak v čom je rozdiel, ak hovoríme o ženách v porovnaní s mužmi?

V prvom rade, kedykoľvek hovoríme o mužoch a ženách, automaticky vynechávame nebinárnych ľudí. Taktiež často vynechávame trans či intersex ľudí, pretože tieto stereotypy bývajú spojené s chybným predpokladom, že naše biologické znaky definujú naše pohlavie. (V skutočnosti veda ukazuje, že pohlavie ani rod nie sú binárne.)

V druhom rade, stereotypy o mužoch a ženách vychádzajú a posilňujú hierarchiu, ktorá nie len že udržuje mužov pri moci, ale taktiež ospravedlňuje sexuálne napadnutie či obťažovanie.

Je veľa toho, čo by sa dalo povedať o prvom bode, avšak cieľom tohto článku je zaoberať sa tým druhým, ktorý rovnako slúži k udržaniu mužov pri moci. Ak sa pozriete okolo seba, všetky spôsoby, ktorými spoločnosť ospravedlňuje vinu mužov v prípade sexuálneho napadnutie, odmietajú nutnosť súhlasu a obviňujú obete. Tieto stereotypy sa objavujú znovu a znovu.

Tu sú niektoré z tých najvýznamnejších a to, ako sú používané.

1. Mužské telá sú stvorené pre akciu, zatiaľ čo tie ženské sú na okrasu

Jedna z bežných foriem benevolentného sexizmu je rozplývanie sa nad tým, aké sú ženy krásne. Častokrát prevláda binárny názor, že telá žien sú jemné a estetické, zatiaľ čo tie mužské sú silné, schopné a užitočné.

Po prvé, hovoriť o ženských“ a mužských“ telách je extrémne vylučujúce nielen voči intersex, trans a rodovo nekonformným ľuďom, ale aj voči cis mužom a ženám, ktorí nemajú formu tela spĺňajúcu kultúrny ideál.  

Keď ľudia rodovo generalizujú telá, najčastejšie hovoria o bielych, cis, silných a fit mužských telách, a bielych, cis, ženských, chudých telách s krivkami. A ak aj zahrnieme telá nebinárnych osôb, stále ich vykresľujeme ako, uhádli ste, biele a chudé!

Po druhé, toto všetko podporuje oslabujúce stereotypy, že je úlohou mužov ísť von a konať a ženskou úlohou je sedieť doma a vyzerať pekne. Toto sú stereotypy, ktoré hovoria o tom, že muži sú tí aktívni a ženy pasívne.

Z mužov to robí plnohodnotné ľudské bytosti, zatiaľ čo zo žien len objekty, na ktoré sa dá pozerať.

Všetko toto je možné pozorovať v ľudskej reči. V jednej z epizód Seinfelda (americký televízny seriál, pozn. preklad.) hovorí Elaine Georgeovi: Ženské telo je umelecké dielo. Mužské telo je užitočné. Je na to, aby sa niekam dostalo, ako jeep.“

To znamená, že mužské telo je na to, aby bolo užívané samotnými mužmi, zatiaľ čo telá žien sú na to, aby si ich užívali vonkajší pozorovatelia. Sme v podstate vedené k tomu, že existujeme pre iných ľudí.

Prílišný dôraz na to, ako je niečie telo vnímané ľuďmi mimo neho, namiesto toho, aby bolo posudzované to, ako sa v ňom jednotlivec cíti, je jeden z definujúcich aspektov objektifikácie.

Predstava, že mužské telo ja na to, aby konalo a ženské na to, aby bolo videné, alebo inak povedané, aby sa konalo na ňom, podporuje objektifikáciu, pretože objekt je presne to, čo je vyhradené konaniu.

A ak je niečie telo len objektom, s ktorým treba konať, nie je možné ho znásilniť. Veď aj tak nie je schopné sexu na základe súhlasu.

2. Muži chcú sex, zatiaľčo ženy chcú byť chcené

Madame de Staël povedala známu vetu: Muži túžia po žene, ale ženy túžia po tom, aby muži po nich túžili.“

Inými slovami, muži cítia príťažlivosť, no ženy len chcú byť atraktívne.

Okrem toho, že je táto premisa heteronormatívna, zároveň ženy objektifikuje.

Popiera právo žien na ich vlastné, vnútorné a subjektívne pocity, a opäť ich to definuje len vo vzťahu k niekomu inému. Ich sexualita prakticky neexistuje bez nejakého iného (hovoríme o hetero a cis normatívnom pohľade) muža.

Táto predstava o tom, že muži túžia po ženách, zatiaľ čo ženy len chcú byť prenasledované podporuje kultúru znásilnenia tým, že vytvára pocit, že jediný spôsob ako sa vyspať so ženou, je donútiť ju k tomu.

Ak ženy nemajú o sex vôbec záujem, nemá význam čakať, kým ho budú mať. Ak jediné, čo naozaj chcú, je byť žiadúce, tak potom prostredníctvom vyjadrenia svojho záujmu voči nim, keď ony samy záujem nemajú, im vlastne muž dáva to, čo chcú.

Veta ja to nechcem“ je bezvýznamná, ak ženy nechcú nič iné okrem toho, aby muži urobili to, čo chcú oni.

Tlak na mužov, aby sa usilovali o ženy, a presvedčenie o tom, že ženy by sa nemali usilovať o mužov, vedie mužov k záveru, že prejav nezáujmu zo strany ženy nič neznamená, pretože ide len o typické ženské správanie.

Rovnako ich to vedie k pocitu, že ak ženu nepresvedčia k tomu, aby sa s nimi vyspala, sú menejcenní, pretože dostať sa za ženskú obranu je ich úlohou.

Predstava, že sex je výsledkom len toho, čo muži chcú, robí súhlas so sexom nemožný. Súhlas by mal byť entuziastický, čo znamená, že všetky zúčastnené strany chcú mať sex.

Ak sa má žena dobrovoľne zapojiť do sexu, musia byť rešpektované aj jej predstavy a hranice, nielen niekoho iného.

3. Muži chcú sex, ženy lásku

Predstava o tom, že muži chcú sex a ženy lásku umožnila šírenie teórie, že ženy súhlasia so sexom na výmenu za lásku, a muži s nechuťou tú lásku za sex ponúknu.

Avšak ak spíš s niekým len preto, lebo si myslíš, že je to jediný spôsob, ako dostať to, čo chceš, tak to nie je skutočný súhlas.

Povedať niekomu, že ho nebudeš milovať, alebo ho nezabezpečíš, alebo sa o neho nebudeš starať, ak s tebou nebude mať sex, je sexuálne vydieranie.

Nie všetky ženy to počujú priamo od svojich partnerov, no odkaz o tom, že budú milované, len ak sa s niekym vyspia, dostávajú aj od samotnej spoločnosti a teda sú tiež vydierané.

Predstava, že muži idú vždy po sexe a nemajú žiadne emócie spojené so samotným sexom, rovnako ospravedlňuje sexuálne napadnutie. Znásilnenie sa stáva niečím ako súčasťou mužskej prirodzenosti, ak veríme, že ich hlavným cieľom v živote je rozšíriť svoje semeno“. (Fuj)

Zobrazovanie žien ako tých, ktoré majú menší záujem o sex a ohraničovanie ich sexuality na túžbu byť chcené, podkopáva ich schopnosť vyjadriť súhlas.

Čo to potom znamená pre ženu, ktorú sexuálne nepriťahuje muž, ktorý s ňou chce mať sex? Alebo pre asexuálnu ženu, ktorá nechce mať sex vôbec? Znamená to, že všetky ich potreby, túžby a hranice sú ignorované.

Vzhľadom k populárnemu pohľadu na ženu ako niekoho s menším záujmom o sex a väčším záujmom o lásku, najčastejším súhlasom, ktorý ženy skutočne môžu dať je “no dobre“. Avšak kladný súhlas si vyžaduje Áno!“

4. Muži sú agresívni a ženy jemné

Toto je ďalší príklad benevolentného sexizmu. Mnoho ľudí by bolo radšej v prítomnosti jemného človeka, než agresívneho, je tak?

Avšak, ženy, ktoré sú agresívne (alebo iba asertívne), sú trestané oveľa viac než muži a táto dichotómia sa používa na ospravedlnenie agresivity mužov.

Ak sa muži správajú násilnícky voči ženám alebo medzi sebou, ľudia povedia len “chlapci sú chlapci“. Avšak, ak sa ženy správajú násilne, hoci len v sebaobrane, sú démonizované.

To bolo možné vidieť, keď viaceré médiá Gigi Hadid kritizovali za to, že dala lakťom mužovi, ktorý ju znenazdajky schytil a zodvihol. Zatiaľčo jeho v tých istých titulkoch nazvali obyčajným fanúšikom.

Či už ide o to, že niekoho len tak schytia, slovne obťažujú alebo znásilnia, muži sú ospravedlňovaní, pretože je vraj to jednoducho v ich povahe a nemôžu si pomôcť.

Ak veríme v to, že si muži nemôžu pomôcť, potom sa vina presúva z páchateľov na obete, a ženy či rodové menšiny sa stávajú zodpovednými za robenie, hovorenie alebo nosenie zlých vecí namiesto toho, aby muži boli zodpovední za rešpektovanie iných.

 

****

Toto sú len niektoré zo spôsobov, ako rodové stereotypy môžu byť omnoho škodlivejšie, než sa zdá a nie je náhodou, že fungujú práve takýmto spôsobom.

Naše obľúbené predstavy o mužoch a ženách sa nielen zhodujú s kultúrou znásilnenia, ale aj ju aktívne podporujú a udržiavajú.

Muži nie sú prirodzene agresívnejší a nezaujímajú sa viac o sex. Sú trénovaní k takémuto správaniu systémom, ktorý udržuje ženy v podriadenej pozícii pomocou násilia.

Naše predstavy o kráse nie sú založené na nejakých objektívnych, matematických faktoch. Predstava o tom, že muži sa majú pozerať a ženy majú byť obzerané nie je založená na predpoklade, že ženy sú krajšie. Je to presne naopak.

Naše vnímanie toho, čo je krásne, vychádza z tejto falošnej predstavy.

Kultúra znásilnenia je kultúrou, ktorá nás učí, že muži prirodzene znásilňujú a ženy si o znásilnenie pýtajú. S ohľadom na absurdnosť tohto presvedčenia nikoho neprekvapí, koľkými zvrátenými spôsobmi je šírené.

Problém sexuálneho násilia nevyriešime tým, že nasadíme tvrdšie tresty voči násilníkom, alebo tým, že ľuďom povieme aby sa nedali znásilniť – dokonca ani zdôrazňovaním,  aby neznásilňovali.

Musíme sa dostať ku koreňom všetkých predstáv, ktoré znásilnenie robia prípustným. A aj keď si myslíme, že sme len realisti, keď podporujeme rodové stereotypy, mnohé z nich sú práve tými, ktoré ležia pri koreňoch týchto predstáv.

Autorka Suzanna Weiss píše pre Everyday Feminism. Práce tejto newyorkskej autorky sa objavili aj v médiách ako sú The Washington Post, Salon, Seventeen, Buzzfeed, The Huffington Post, Bustle, a ďalších. Vyštudovala rodové a sexuálne štúdie, modernú kulturu a médiá a kognitívnu neurovedu na Brownovej univerzite. Sledujte ju na Twitteri @suzannahweiss. Jej články si môžete prečítať tu. 

Preklad: Michaela Dénešová
Korektúra: Dana Vitálošová

Zdieľaj na: