Článok preložený z anglického originálu, uverejneného na webe everydayfeminism.com.

Často cítim, že stojím nejak „mimo“ toho, čo by malo byť vnímané ako krásne. Napriek tomu som sa vždy cítila trápne, keď mi niekto povedal “vy ste všetky nádherné..”

Ženy v televízii, či na obálkach časopisov, nikdy nevyzerali ako ja. Ani Aziatky, ktoré sa tam občas objavili, mi neboli podobné.

Vždy sa zdalo, že existuje ideál krásy, ktorý nemôžem dosiahnuť. Nie som nízka a útla, ani vysoká a štíhla. Moje vlasy sú krepovité a kučeravé, nie rovné a „hodvábne hladké“.

Celebrity a modelky v módnych časopisoch a v reklamách na krásu sú spravidla belošky určitého veku a typu postavy. Ženy s inou farbou pleti, ktoré predstavujú „krásu,“ majú väčšinou svetlejšiu pleť a sú štíhle. Plus, obrázky žien s tmavou pleťou bývajú vybielené.

Naša spoločnosť vytvorila normy o tom, ako má vyzerať krásny a atraktívny človek. Ľudí potom posudzujeme podľa toho, ako týmto štandardom zodpovedajú. Toto posudzovanie môže mať vplyv na výberové procesy v práci, na to, koho si vyberáme za priateľov, a aj na to, ako sa k vám budú chovať neznámi ľudia.

Krása cirkuluje ako forma kapitálu a komodity s určitou spoločenskou, ekonomickou, a kultúrnou hodnotou.

Tieto normy sú však často merané podľa eurocentrických, bielych noriem krásy. Naratívy a ideály krásy sú ovplyvnené rasou.

Vytúžené atribúty, ako napríklad určitá veľkosť očí, plnosť pier, či šírka nosu, sú založené na „anglosaských“ normách. Príkladom je nedávna súťaž krásy hodnotená umelou inteligenciou na základe „objektívnych“ faktorov, ako napríklad symetria tváre. Víťazkami sa stali najmä belošky.

Belosť je normou, zatiaľ čo „inakosť“ sa stáva objektom fetišizmu a pre svoju “exotickosť” je považovaná za tovar.

„Chcela by som byť opálená ako ty! Tvoje vlasy sú také husté, môžem sa ich dotknúť? Hrozne sa mi páči, aká si maličká! Čo si vlastne? Si miešanka?“

Naše spoločensky akceptované normy krásy, ktoré idealizujú štíhlosť, mladosť a belosť, korešpondujú s exotifikáciou žien tmavšej farby pleti.

Telá a sexualiu žien tmavšej pleti zneužívajú ako trendy, vtipy, a fetiše. Tieto metafory nenechávajú priestor na rozličné spôsoby nazerania a bytia.

Začala som si uvedomovať, že nespokojnosť s mojím vlastným výzorom a telom pramení z obrázkov, ktoré vidím každý deň. Ako ženy inej farby pleti než bielej by sme mali byť schopné uvedomovať si vlastnú krásu na základe našich vlastných podmienok.

Ak budeme mať naše vlastné historické, kultúrne a politické kontexty noriem krásy, umožní nám to začať odkrývať a odporovať tým štruktúram, kvôli ktorým je také sakra ťažké jednoducho milovať samé seba, svoje telo, a svoj výzor.

Toto sú niektoré zo spôsobov, ktorými naše ideály krásy utužujú rasizmus:

1. Uprednostňovanie menších postáv a sexualizácia odlišných typov tela

Kozmetický priemysel a firmy propagujúce fitness, či zdravie, prispievajú k rasizmu a klasizmu (diskriminácii na základe ekonomického postavenia, vzdelania či pracovného zaradenia) tým, že konkrétne typy postáv definuje ako lenivé, zanedbané a neprofesionálne.

To, čo považujeme za normálnu veľkosť postavy, je v skutočnosti idealizácia „drobnosti“. Telá, ktoré nespadajú do tejto normy – ktorá, ako sa zdá, sa stále zmenšuje – sú pod neustálym drobnohľadom.

V minulosti považovali západní kolonizátori zadok Saartjie Baartman, ženy narodenej v juhoafrickom kmeni Khoisov za neprirodzene veľký. Aj keď jej telo bolo podobné telám ostatných žien v jej komunite, nazývali ju „nenormálnou“.

Odviedli ju z jej domova a vystavili ako atrakciu. Jej telo naďalej vystavujú aj po smrti.

A zízanie na telá černošiek pretrváva dodnes. Ľudia napríklad neustále hodnotia tvar a veľkosť tela Sereny Williams.

Chybná logika okolo biológie, genetiky a rasy tiež vytvára nedosiahnuteľné predstavy o nerealistických telesných proporciách. Napríklad, že ženy z latinskej Ameriky a černošky by mali mať úzky driek, svalnaté ramená, veľké prsia a zadok.

Julie Feng o tomto probléme píše ako o klauzule pre/pretože. Črty žien inej pleti než bielej sú považované buď za výnimky, alebo podmienky našej rasy. Sme presýtené obrázkami, ktoré nám kážu, že musíme pracovať na tom, aby sme dosiahli špecifický vzhľad.

V rámci kolonialistických predstáv o háremovej kultúre sú ženy z južnej a juhovýchodnej Ázie exoticizované a sexualizované ako pružné a poddajné, a teda flexibilné a dychtivé potešiť. Norma „drobnosti“ znamená pre juhoázijské ženy očakávanie malého, poslušného tela podobného bábike, ktoré je zredukované na tovar a pasívny objekt sexuálnej túžby.

Pre ženy s farebnou pleťou je vnímanie typológie tela spojene s objektifikáciou a hypersexualizáciou.

Chcela by som, aby sa očakávania a hranice toho, ako je moje telo prezentované a vnímané, zmenili. Zaslúžime si žiť v podmienkach, v ktorých tvary a veľkosť nášho tela nie sú posudzované a sledované.

2. Posadnutosť (ne)rovnými vlasmi

Časopis Allure minulý rok publikoval článok s názvom Môžeš mať afro (aj keď máš rovné vlasy).

Allure a iné podobné časopisy o kráse sú určené predovšetkým bielym čitateľkám. Len zriedkakedy obsahujú tipy pre ženy inej farby pleti než bielej, najmä nie pre černošky, o tom, ako si upraviť vlasy. Na druhej strane však často učia belošky imitovať prirodzené vlasy černošiek.

Maisha Z. Johnson skúma  spredmetňovanie čiernych tiel, ktoré je súčasťou americkej kultúry od čias otroctva a  stále sa premieta do každodenného života. Vrátane toho, ako sa ľudia túžia dotknúť vlasov černošiek, čo sa často deje bez opýtania, či bez ich súhlasu.

Napriek tejto túžbe a záujmu sú černošské vlasy v mainstreamových médiách stále extrémne neviditeľné. Černošky sa málokedy objavujú v televízii a vo filmoch s prirodzenými vlasmi. Čierne herečky a modelky sa na obrazovke väčšinou objavujú s chemicky vyrovnanými alebo vyžehlenými vlasmi, či s parochňami.

Norma „rovných“ vlasov tiež vytvorila prosperujúci medzinárodný obchod s exportom a importom vlasov.

Keďže vídame len obrazy čiernych žien s rovnými vlasmi, „prirodzené vlasy“ nám pripadajú „neprirodzené“ a stávajú sa objektom zvedavého záujmu.

Zaslúžime si telesnú autonómiu – vrátane práva nebyť ostrakizované a fetišizované pre naše vlasy.

3. Biela (belšia) a svetlá (svetlejšia) pleť

Priemysel bielenia pleti zarába 10 miliárd dolárov ročne.

Internacionalizácia kolorizmu (zvýhodňovania svetlejšej a belšej pleti) sa objavuje v rôznych komunitách a kultúrach.

V rozličných kultúrnych a historickych kontextoch ide o niečo omnoho komplikovanejšie, než len o túžbu „byť ako belosi“.

V Indii vytvára rôznorodosť farby pleti hierarchiu krásy, v rámci ktorej sú ľudia so svetlou pleťou na vrchu a tí s tmavšou pleťou na jej spodku. Vo východnej Ázii môže byť bielenie pleti spojené s vyjaderením bohatstva a vkusu.

Svetlejšia pleť je druhom kapitálu, ktorý je symbolom statusu a slúži ako hodnota umožňujúca ľuďom prístup ku konkrétnym materiálnym výhodám a teda zvyšovaniu kvality svojho života.

Tmavšia koža môže byť symbolom určitého druhu práce, spájanej s robotníckou triedou. Na druhej strane svetlá pleť znamená status „vyššej soločenskej triedy“. Tmavšia pleť býva tiež označkovaná v zmysle morálnosti – ako nebezpečná a cudzia.

Pre čierne komunity v USA znamenal historický kontext otroctva to, že svetlosť pleti indikovala slobodu a možnosť nebyť majetkom iného človeka. Dnes ľudia s tmavšou pleťou čelia nespravodlivosti zo strany polície a intenzívnemu sledovaniu štátnymi orgánmi.

Na druhej strane, fetišizácia dokonale tmavej pleti funguje ako prehnaná korekcia. Napríklad, mainstreamové články o Lupite Nyong’o, ktoré objektifikovali jej krásu po tom, ako do kín prišiel film 12 Years a Slave (12 let v řetězech), podnietili búrlivé diskusie.

Kolorizmus má korene aj v imperializme a kolonializme, kde vládne bielosť.

Na Filipínach Španielsko a USA pôvodným obyvateľom nanútili svoje hodnoty a presvedčenie. Nastolili tak „koloniálnu mentalitu,“ dôsledkom ktorej miestni ľudia začali posudzovať samých seba na základe štandardov bielosti.

V kontexte kolonializmu a otroctva má svetlá pleť aj znaky spojené s historickým výskytom sexuálnych útokov bielych mužov na ženy s tmavou pleťou.

V rámci Latinx (rodovo neutrálna alternatíva k Latino/a) komunity môžu ľudia so svetlejšou pokožkou zažiť zvýhodňovanie v škole, v práci a v politike. Majú tak vačšie šance na vyšší príjem, vyššiu mieru zamestnanosti, a tiež možnosť prežiť život v lepšej štvrti, s prístupom k  vyššiemu množstvu zdrojov.

História je pretkaná dôsledkami európskeho dobývania a kolonizácie, ktoré vytvorili komplexnú rasovú hierarchiu, kvôli ktorej sú teraz domorodí obyvatelia a ľudia z afro-latino komunity utláčaní.

Táto logika bielej nadradenosti sa stala zakorenenou súčasťou komunít a reprodukuje diskrimináciu ľudí s tmavšou pleťou.

Tieto dejiny a ideológie vytvorili prostredie, v ktorom sa cítime nepohodlne v našej vlastnej koži – a ktoré nás mätie, alebo izoluje vo vnútri aj mimo našich komunít. A to nie je v poriadku!

 Antirasistický a antiimperialistický aktivizmus musí byť postavený na rozkladaní týchto triednych a rasových hierarchií spojených s farbou pleti.

4. Vyzerať mlado a mladistvo

Krása privileguje mladosť – pripomeňte si všetky tie produkty proti starnutiu, predávané kozmetickým priemyslom, či fakt, že modelky sú väčšinou buď tínedžerky, alebo majú menej než dvadsaťpäť.

Dôraz na „dievčenskosť“ ako na vrchol krásy má znepokojivý kontext, lebo prináša napríklad aj sexualizáciu celkom malých dievčat.

Mladé dievčatá a ženy tmavšej farby pleti túto sexualizáciu zažívajú v rasovom kontexte. Rýchle googlenie hesla „ázijské dievčatá“ alebo „čierne dievčatá“ primárne vygeneruje výsledky spojené s pornografiou.

Napriek tomu, súhra rasy a veku má naprieč komunitami ľudí s farebnou pleťou rôzne dopady a robí mladé ženy viacerými spôsobmi zraniteľnými.

Aziatky sú často stereotypizované ako večne mladé a infantilizované cez obrazy chichotajúcich sa „školáčok“. Zobrazovanie zdanlivej mladosti ako niečoho roztomilého je spojené s obrazmi ázijských žien ako „maličkých“ a „útlych“ – a teda submisívnejších a poddajných.

V kontraste s týmto faktom sú černošky často mylne vnímané ako staršie, než naozaj sú.

V New York City cestou na stáž zadržala polícia 15-ročnú Alexis Sumpter, lebo údajne „vyzerala príliš staro“ na to, aby mohla používať študentský preukaz na metro.

Pár dní nazad začali Mikki Kendall a Jamie Nesbitt Golden konverzáciu #FastTailedGirls o tom, ako stereotypy okolo sexuality čiernych žien konvergujú so skúsenosťami dospievajúcich mladých černošiek.

Mali by sme mať možnosť dospievať podľa seba – ako aj príležitosť zažiť detstvo a zároveň rešpekt.

Pretože ženy inej pleti ako bielej sa odlišujú od ideálov mainstreamovej krásy, iba málokedy máme možnosť samy si určiť, čo je krásne. Ľudia nám buď hovoria, že sme „krásne na [doplň rasu]“ alebo sa fixujú na farbu našej pleti, štruktúru vlasov, tvar postavy a iné časti nášho tela.

Každý deň počúvame, že naše telá, vlasy a celkový vzhľad musia vyzerať určitým spôsobom na to, aby boli považované za krásne. A my míňame peniaze a čas, snažiac sa dosiahnuť tieto nerealistické normy krásy, ktoré nám predpísali zvonku.

Zákernosti bielej nadradenosti, imperializmu a kapitalizmu sú zaryté v našich mysliach a hovoria nám: nie si dosť pekná, nie si dosť chudá, nie si dosť bledá.

V akom svete to žijeme, že mať rada samu seba sa stáva radikálnym aktom?

Zaslúžime si byť krásne a milované podľa našich vlastných pravidiel – nie podľa nereálnych noriem založených na telách, ktoré nás nereprezentujú.

Rachel Kuo píše pre Everyday Feminism. Zároveň je výskumníčkou a učiteľkou. Býva v New York City. Má skúsenosti s vytváraním učebných osnov a komunikačných stratégií pre vzdelávacie iniciatívy zamerané na sociálnu spravodlisť. Sledujte ju na Twitteri. Jej články si prečítajte tu.  

Preklad: Dana Vitálošová, Veronika Konečná

Finančne nás podporte a buďte hrdinkou bojujúcou proti xenofóbii!

Aj Xena nám eurá poslala cez tento link: https://feminist.darujme.sk/1613/

Zdieľaj na: