Článok v angličtine nájdete na portáli everydayfeminism.com. Uverejňujeme ho so súhlasom portálu. 

Keď sa o poruchách príjmu potravy hovorí v kontexte feminizmu, často je počuť tento názor: ženy si všímajú, že všetky modelky a celebrity sú štíhle, a z toho si odvodzujú, že toto je ten vzhľad, o ktorý by sa mali snažiť.

Nie vždy to však funguje takto. Celebritné vzory predstavujú iba časť vzťahu, ktorý existuje medzi sexizmom a poruchami stravovania.

Počas strednej školy som zápasila s mentálnou anorexiou a ďalšou poruchou príjmu potravy, ktorá nebola bližšie špecifikovaná. V tom čase som ani len nevedela prečo. Stále úplne nerozumiem biologickému a psychologickému pozadiu mojej poruchy príjmu potravy, no verím, že za ňu do veľkej miery môže kultúra tejto spoločnosti – menovite – sexizmus. A to nielen v tom stereotypnom zmysle, že som túžila po postave modelky.

Tu je niekoľko spôsobov, akými k mojej poruche príjmu potravy prispela mizogýnia (nenávisť k ženám).

1. Považovaním ženských tiel za hrozbu

Keď som mala asi trinásť rokov a všimla som si, že mi rastú prsia, fantazírovala som o tom, akým spôsobom by sa dali odstrániť. Istá časť mojej osobnosti vedela, že sa nechcem zaoberať dôsledkami toho, že ich mám. Za tieto dôsledky som cítila vinu.

Reči dospelých mi to len potvrdzovali. Priateľ mojich rodičov mi raz povedal, že vyzerám byť viac „vyvinutá“, zatiaľ čomu oči zabiehali nižšie, než na moju tvár. Potom, čo ma otcov kolega uvidel v krátkej sukni, otcovi oznámil, že by na mňa mal dávať väčší pozor.

Keď som sa snažila zredukovať príjem kalórií, na tieto veci som nemyslela. Keď však výsledný úbytok na hmotnosti  vyústil do pocitu, že som menej zraniteľná a vystavená sexualizovaným pohľadom, vôbec mi to neprekážalo.

Mnoho feministických teoretikov a teoretičiek tvrdí, že poruchy príjmu potravy môžu byť pokusom o únik pred mužskými pohľadmi, a niekoľko štúdií ukázalo, že skutočne existuje spojitosť medzi sexuálnym obťažovaním a poruchami príjmu potravy.

Pomohlo mi, že som schudla? Ťažko povedať. Ale tak nás to učia, napriek tomu, že to nie je pravda: ženy, ktoré vyzerajú tak, alebo onak, sú viac vystavené sexuálnemu obťažovaniu a útokom.

Okrem toho nás ešte učia, že je našou zodpovednosťou svoj vzhľad upraviť tak, aby nás nerobil zraniteľnými.

Rovnaká kultúra, ktorá presúva ťarchu viny na obete a učí ženy, aby si neobliekali príliš obtiahnuté oblečenie, aby „nedráždili“ násilníkov, ich učí aj to (hoci menej otvorene), aby nevyzerali príliš sexuálne. Jedným zo spôsobov, ako sa vyhnúť „sexuálnemu vzhľadu“, je mať telo s menším počtom druhotných pohlavných znakov.

Nie som jediným človekom, ktorý sa sexualizácii bránil poruchami príjmu potravy.

Marya Hornbacher v knihe Wasted: A Memoir of Anorexia and Bulimia píše, že sa začala svojho tela báť po tom, čo musela čeliť sexuálnemu obťažovaniu už v jedenástich rokoch. Pubertou si prešla skoro – takisto, ako neprimerané množstvo obetí porúch príjmu potravy. Marya pubertu nazýva „perverzným zasväcujúcim rituálom“, ktorý pre dievča často znamená, že sa odlúči od svojho tela a začne ho nenávidieť.

Carol Emery Normandi napísala v knihe Over It o svojich poruchách príjmu potravy čosi podobné, hoci ju viedli k nárastu hmotnosti: „Cítila som sa bezpečnejšie, pretože som sa nemusela zaoberať mužmi pokrikujúcimi „Pekné kozy!“ alebo „Všímaj si tú zdravú hruď!“ či siahajúcimi na môj zadok či prsia. Došlo mi, že možno pár kíl bude efektívnou cestou ako sa brániť, teda niečím, čo som nevedela dosiahnuť iným spôsobom.“

Spomínam si na svoj pobyt v sanatóriu, kde som sa liečila zo svojich porúch príjmu potravy, počas ktorého som sa zverila spolupacientke, že sa bojím, že mi začnú rásť prsia. Ona mi na to povedala: „S tým sa musíme vyrovnať, pretože muži sú nadržaní bastardi.“

„Prečo?“ opýtala som sa.

„Pretože ženské telá sú nádherné.“

Myslím, že chcela pôsobiť pozitívne, ale tým, čo povedala, pomenovala strach, ktorý som prežívala celý svoj život: že akékoľvek konvenčne „krásne“ charakteristiky môjho tela sú nebezpečné.

Už dávnejšie viem, že moje telo nemôže za žiadne násilie, ktoré na ňom spáchajú. Určite to však nie je čosi, čo by mi bolo odmalička vštepované.

Musela som zmeniť mnoho svojich starých presvedčení, kým som sa zbavila strachu z udržiavania konvenčne atraktívneho tela. Veď, napokon, nás ženy učia, že naše najatraktívnejšie vlastnosti predstavujú pre nás zároveň tie najväčšie hrozby.

2. Tvrdením, že rod je určovaný telom

Keď som sledovala, ako sa moje telo stávalo stále viac „ženským“, uvedomovala som si, že sa odo mňa stále viac očakáva, že sa podriadim tradičným očakávaniam od žien.

Naša spoločnosť asociuje „feminínne“ vlastnosti – ako napr. starostlivosť, pasivitu a podriadenosť – so ženami a „maskulínne“ charakteristiky ako napr. činorodosť, silu, agresivitu, či dôstojnosť, s mužmi.

Okrem toho, spôsob, akým uvažujeme o telách, je extrémne determinovaný rodom. Napríklad prsia sú považované za symbol materstva, a údajne dokazujú, že ženy sú prirodzene starostlivé a vyživujúce. Výrazy ako „syndróm prázdneho lona“ či „lono v plameňoch“ indikujú vieru, že vlastníctvo maternice automaticky znamená, že milujete deti.

Ženské telá sú považované za „krehké“, mužské za „odolné,“ obzvlášť v dospelom veku, čo tiež prispieva k tomu, ako vnímajú osobnosť mužov a žien. A keď ženy dostanú menštruáciu, sú považované za emotívnejšie a menej racionálne.

Navyše, čím je človek starší, tým viac očakávaní sa odvíja od jeho rodu. Od tínedžerky sa napríklad očakáva, že sa začne líčiť a starať o mladšie deti.

Nič z toho som ale nechcela.

Stále sa samej seba pýtam, či sa identifikujem ako žena, ani jedno z klasických pohlaví alebo ako obe, ale viem, že sa nepovažujem za stereotypnú ženu. Premýšľam veľmi logicky a racionálne, neznášam deti a viem, čo chcem, pričom si za tým aj aktívne idem. Nevravím to preto, aby som poprela, že ženy môžu byť také, len vravím, že tým búrajú stereotypy.

Keď som prechádzala pubertou, potreba podprseniek a tampónov bola neustálou pripomienkou toho, že ľudia očakávajú, že sa budem správať „ako žena“ – inými slovami, očakávalo sa, že budem kýmsi iným, než skutočne som. Nakoľko som nemohla ovplyvniť mienku iných ľudí, napadlo mi, že možno môžem zmeniť aspoň svoje telo.

Keď som nedostala menštruáciu, bolo menej pravdepodobné, že ma niekto bude vnímať ako materský typ. „Tvrdšie“ telo ma robilo menej poddajnou. Menšie prsia znamenali menší tlak na to, aby som bola „sexi“ a sexuálne pasívna. Hoci tieto stereotypy nie sú pravdivé, ovplyvňujú nás, a pre mňa bolo povzbudivé mať konečne telo, ktoré lepšie „sedelo“ mojej osobnosti.

3. Diktovaním ženám, aby sa vzdali svojich túžob

Neidentifikujem sa so “ženskosťou”, ale to neznamená, že som imúnna voči tlakom, ktoré sú s ňou spojené.

Jednou z požiadaviek na ženy v našej spoločnosti je to, aby sa vzdali fyzických túžob, najmä tej po jedle a po sexe.

Počas viktoriánskeho obdobia boli ženy vystríhané pred nadmernou konzumáciou jedla – najmä mäsa – pretože sa považovalo za katalyzátor sexuálneho apetítu. „Pretože chuť do jedla bola barometrom sexuality, matky i dcéry si dávali záležať na sebakontrole,“ píše Joan Jacobs Bromberg v „The Appetite as Voice“.

Dokonca i dnes sa za „ideálnu“ ženu považuje tá, ktorá po ničom netúži. Ako Jill Filipovic príznačne píše v Cosmopolitane, obraz ideálnej ženy spadá pod autocharakteristiku Paris Hilton: „sexi, ale nie sexuálna.“ Je objektom túžby iných, ale sama nijaké túžby nemá.

Z toho vyplýva, že táto „ideálna“ žena nemá záujem ani o jedlo. Zje ho, ale nemiluje ho – inak je „maskulínna“. V našej diétnej kultúre sa v skutočnosti od žien obmedzenie príjmu potravy očakáva.

Toto očakávanie sa spája so širšou ideou, ktorá hlása, že túžba po jedle človeka robí nenásytným, žiadostivým a neschopným sebakontroly – čo sú všetko záležitosti pre ženy “nevhodné.” Odpor voči tučnote je teda neoddeliteľne spätý so sexizmom.

Ideál asketickej ženy tiež reflektuje spoločenskú normu, že ženy by nemali vyvolávať prílišnú pozornosť. Idealizované ženské telo napokon doslova nezaberá veľa miesta.

Postrehla som to aj počas trvania mojich porúch príjmu potravy. Keď som jedla priveľa, necítila som sa ako dáma. Keď bolo moje telo objemnejšie, než som chcela, mala som pocit, že zaberám miesto. A keď som obmedzila svoj príjem stravy, konečne som sa cítila jemne, pôvabne a žensky.

V čase, keď som si odopierala jedlo, som sa tiež cítila menej sexuálne. Možno to bolo našími kultúrnymi asociáciami medzi jedlom a sexom, alebo som len mala menej fyzickej energie.

Nech je dôvod akýkoľvek, výskumy dokazujú, že ženy s poruchami príjmu potravy vyvíjajú menej sexuálnej aktivity a ženy trpiace anorexiou majú nižšiu sexuálnu túžbu pred prinavrátením váhy a ukončením diéty. Pre mňa odmietanie jedla aj sexu znamenalo pocit sebakontroly.

Obmedzovanie mojej sexuality a príjmu jedla bolo pre mňa, rovnako ako pre mnohé vyliečené pacientky pôvodne trpiace poruchami príjmu potravy, spôsobom, ako uskutočňovať svoju ženskosť, čo ukazuje, ako problematická je jej definícia v našej spoločnosti.

4. Definovaním žien podľa vzhľadu

Určite nemôžem nespomenúť ideál štíhlosti v médiách. Ale urobím to trochu komplikovanejšie.

Odkedy definujeme ženy podľa ich vzhľadu, niet divu, že sa snažia získať kontrolu nad svojimi telami.  A o tú sa pokúšajú obete porúch príjmu potravy, ako na to upozorňuje Naomi Wolf v The Beauty Myth.

Získavaním kontroly nad svojimi telami získavame (domnelú) kontrolu nad vlastnou identitou.

Túžba po sebakontrole sa manifestuje množstvom spôsobov, ako napríklad snahou nezaberať príliš veľa miesta, či nepôsobiť ohrozujúco, túžbou byť menej sexualizovanou, a áno, aj túžbou byť konvenčne krásnou (hoci, ako som už spomenula, toto nemá iba jeden spôsob prejavu – aj krivky sú občas považované za konvenčne krásne).

Každý (no najmä ženy) čelí stereotypom na základe toho, ako vyzerá. Štíhle dievčatá sú považované za elegantné a spoločensky atraktívne. Tie, ktoré majú oblejšie krivky, sú zasa považované za „cundry“. Tučné dievčatá za lenivé. A napokon dievčatá, ktoré sú neatraktívne podľa dobových noriem, čo zahŕňa aj  tučné dievčatá – sú považované za bezcenné.

Porozmýšľajte o tom: začínajúc Popoluškou a Malou morskou pannou a končiac filmami ako Bridesmaids či Mean Girls, tučné dievča je v médiách prinajlepšom komickou postavičkou, prípadne darebáčkou.

V spoločnosti, ktorá spája štíhlosť a hodnotu, obzvlášť, čo sa týka žien, nemožno sa diviť, že ženy podstúpia čokoľvek, aby dosiahli subtílny ideál.

Isteže, môže to znieť protichodne, nakoľko som už skôr spomenula, že poruchy príjmu potravy môžu byť aj spôsobom, ako sa vyhnúť nadmernej sexuálnej pozornosti.

Môžem si však dovoliť znieť protichodne. Spoločnosť je protichodná. Niekedy sa za sexi považuje štíhlosť, niekedy sú zasa preferované oblejšie krivky.

Ako to už vyjadrila feministická teoretička Susie Orbach v Hunger strike, poruchy príjmu potravy môžu byť spôsobom odmietania patriarchátu alebo vyrovnávania sa s ním. Často sa však stáva, že tá istá osoba má dôvod k obom prístupom.

Tak, ako sexizmus prispel k mojim problémom, verím, že feminizmus mi pomohol sa z nich pomohol dostať.

Ženy, ktoré prejavujú viac symptómov porúch príjmu potravy, majú tiež tendenciu osvojiť si negatívnejšie postoje k sexualite, takže niet divu, že  mi pomohla sex-pozitivita. Môj prvý rok na univerzite, kedy som sa konečne zbavila spomínaných symptómov, bol tiež rokom, kedy som si osvojila zdravší prístup k sexualite.

Navštevovala som diskusie týkajúce sa sexuálne motivovaných útokov, kde som sa naučila, že znásilnenie je aktom fyzického násilia, nie čohosi, čo muži robia prirodzene, pretože sú dráždení ženskou krásou.

Zúčastnila som sa workshopu o sexualite, kde som sa naučila, že je normálne a v poriadku mať vlastné túžby a nebyť len objektom túžob iných.

Mala som priateľov a mentorov, ktorí mi boli lepšími vzormi než vlastní rodičia, keď prišlo na skutočne zdravé stravovanie.

Naučila som sa aj to, ako definovať vlastnú rodovú identitu bez ohľadu na to, ako „žensky“ moje telo vyzerá.

Jedným z dôvodov, prečo sa pre mňa v posledných rokoch stal feminizmus tak dôležitým, je to, že mi umožnil vzdorovať utláčateľským myšlienkam s nedozernými dôsledkami na moje psychické zdravie.

Tak, ako pre mnohých pacientov vyliečených z porúch príjmu potravy, ani pre mňa uzdravenie neprebehlo nezávisle od prostredia, v ktorom som sa pohybovala. Stalo sa práve vďaka zmene prostredia, ktoré k mojím poruchám prispievalo.

Toto prostredie nepozostáva len z módnych magazínov. Existuje už po stáročia a zažralo sa hlboko do kolektívneho myslenia západného sveta.

Zahŕňa popieranie ženských sexuálnych túžob a telesnej autonómie, pretláčanie rodovej binaritykultúru znásilnenia. Toto všetko vedie ku kolektívnemu utrpeniu mnohých žien.

Prekonanie mojich porúch príjmu potravy bolo ako vytrhnúť zo zeme burinu a zistiť, že jej míľové korene sú prepojené s ďalšími burinami. A tie korene sa stále rozpínajú ďalej a ďalej.

Hoci nie som šťastná, že som si prešla poruchou príjmu potravy, som rada, že mi to dalo príležitosť uvedomiť si všetky spomínané spoločenské problémy.

Verím, že moja vlastná skúsenosť môže pomôcť iným, ktorí sa stretávajú s popieranim existencie útlaku.

Mnoho vyliečených pacientov sa o tom nikdy nedozvie. Nie každý, kto trpí nejakou poruchou príjmu potravy má vôbec to šťastie, že sa mu dostane liečby, nehovoriac už o starostlivosti vo veci feministického vzdelávania. Ja som o týchto veciach najprv vôbec nevedela.

Stretla som sa s profesionálmi, ktorí tvrdili, že som možno bola sexuálne zneužívaná kvôli spôsobu, pretože som objektivizovala svoje telo, akoby k tomu ženy neboli normálne vedené. Terapeuti mi hovorili veci ako „buďte hrdá, že ste ženou“ či „ženské telá sú úžasné“ bez akejkoľvek možnosti, aby som sa smela definovať sama.

Bol tu však jeden terapeut, ktorý mi povedal, že čokoľvek so svojím telom urobím, je len na mne. A to mi veľmi pomohlo.

Verím v to, že si to tiež dokážete uvedomiť, ak zápasíte s akýmikoľvek problémami týkajúcimi sa stravovania alebo inými psychickými dôsledkami sexizmu.

Chcela by som tiež aby ste pochopili, že to nie je len o vás. Nie ste hlúpe. Len prirodzene reagujete na šialený svet.

Napokon dúfam, že viete, že váš výzor nedefinuje to, kým ste, a nikdy nemôže za spôsob, ako sa k vám ľudia správajú. Môžete byť, kým chcete, bez ohľadu na to, ako vyzeráte. A akékoľvek mylné úsudky založené na vzhľade, ktoré si o vás ľudia vytvoria, sú ich problémom, nie vaším.

Všetko toto sú veci, ktoré nás učí feminizmus – a preto mi moje poruchy príjmu potravy pomohli uvedomiť si, ako veľmi ho potrebujeme.

Suzannah Weiss je spisovateľkou a redaktorkou Everyday Feminism, žije v New Yorku a jej texty sa objavili v The Washington Post, Salon, Seventeen, Buzzfeed, The Huffington Post, Bustle a v ďalších periodikách. Má titul z rodových štúdií, súčasnej kultúry a médií a kognitívnej neurovedy z Brown University. Sledovať ju môžete na Twittri @suzannahweiss.

Z angličtiny preložil Martin Makara
Korektúra: Dana Vitálošová

 

Zdieľaj na: